Nočného vtáka (The Night Bird) napísal Brian Freeman len nedávno, v minulom roku a už ju máme v preklade Beaty Hornej aj my. Ak si prečítate oficiálnu anotáciu slovenského prekladu knihy (píše sa tam, že je to triler, ktorý vám nedá spať), dozviete sa to podstatné z príbehu, preto radšej spomeniem niečo z môjho vlastného čitateľského zážitku. Možno nedá spať, ale mne stačilo iba jedno ponocovanie...
Zvláštne na mňa pôsobil námet aj príbeh, ktorý má ťažisko v práci známej psychologičky a nie až tak (knižne) známeho kriminalistu Frosta, s ešte zvláštnejšími vyšetrovacími metódami a postupmi. To dodáva čítaniu istú pridanú hodnotu aj keď v realite by niektoré jeho postupy asi neboli prípustné. Všetko sa to odohráva v San Franciscu a svoju rolu hrajú aj povestné mosty. Špecializovaná psychologička Frankie sa zaoberá vymazávaním pamäte svojim klientom, teda hlavne takým, ktorí trpia nejakou "fóbiou" a chcú sa jej zbaviť.
Tá zvláštna terapia však má aj svoje tienisté stránky, podobne ako pri liekoch, môžu sa vyskytnúť nežiadúce vedľajšie účinky. To ale nie je tým hlavným problémom, ktorému čelí Frankie. Niekto sa ju totiž snaží znemožniť sériovými vraždami jej pacientiek. Pochopiteľne, vrah nie je vždy ten, koho čitateľ upodozrieva už v polovici čítania a tak to zvyčajne v dobrej detektívke býva. V tomto momente je už ťažké knihu odložiť, lebo už je v hre aj vlastná detektívna "prestíž" čitateľa...
Ako som už spomenul, aktuálnosť "Nočného vtáka" je v terapii vymazávania nežiaducich spomienok z pamäti klienta. Znie to trocha ako sci-fi. Podstata terapie je v starom úsloví, že stokrát opakovaná lož sa stáva pravdou. Tak možno staré spomienky premazať novým klamstvom. Vo svete politiky sa to často používalo, hádam už od čias starých Egypťanov. Už tam vymazávali starú históriu odstránením niektorých mien vyrytých v kameni. Dnes sa história prepisuje oveľa sofistikovanejšie.
Napriek všetkému, alebo práve preto je táto kniha veľmi dobre čitateľná. Nevyniká bombastickými zvratmi, jej dej plynie od začiatku do konca s patričným vzostupom napätia až k prekvapivému rozuzleniu. Ako inak, veď je to detektívny príbeh.
Pri čítaní som si dovolil nad niektorými myšlienkami zauvažovať. Je jasné, že knižné, či filmové príbehy nemajú (nemali by mať) nič spoločné s realitou, okrem tej všeobecnej podobnosti spočívajúcej v ľudskom myslení, charakteroch a vzťahoch. V americkej literatúre sa často objavujú myšlienky inšpirované filmom, či médiami všeobecne. Tu si napríklad mladá Frankie obľúbila Hitchcockove psychologické filmy a preto sa rozhodla študovať psychológiu.
Na inom mieste spomína Freeman akúsi charakteristiku San Francisca: "Vždy niekto proti niečomu protestuje". Zdá sa, že už to nie je len výsadou tohto mesta. Bohužiaľ, aj ďalšiu charakteristiku z mesta svätého Františka z úst detektíva Frosta sme už poznali aj u nás: "Na stole pred sebou mal párok v rožku z automatu. Chutil ako piliny". Naše párky už tiež nie sú to, čo bývali...
Na záver, niečo tak trochu na zamyslenie a pousmiatie: "Nakoniec sa im pohľady stretli. Poznali sa veľmi dobre. Ak ste niekoho videli nahého, vidíte ho v celkom inom svetle".
Dobré svetlo je dôležité...
Želám vám príjemné sviatky a šťastnú ruku pri výbere dobrých kníh.
Brian Freeman, Nočný vták, Ikar, 2018
