Už som raz niekde napísal, že mám rád knihy s históriou, teda také, ktoré sa ku mne dostanú nejakou zvláštnou cestou. Teraz som bol inšpirovaný jednou recenziou na Hvoreckého novú knihu Naum. Trochu ma zarazilo, že recenzent nehodnotil len knihu, ale aj jej autora. Napriek tomu som to považoval za výzvu, aby som si knihu čo najskôr kúpil (a prečítal). Tou mierne kontroverznou recenziou teda bola splnená moja podmienka, aby kniha mala svoju špeciálnu dráhu ku mne. Nedávam odkaz na spomínanú recenziu, ale kto hľadá, ten nájde...
Práve tu, niekde v diskusiách, alebo v rozhovore na nete mi kedysi dávno ktosi povedal, že píšem ako Hvorecký. Nevedel som, až doteraz, čo si mám o tom myslieť, či je to dobré, alebo zlé. Jeho písanie som nepoznal. Dnes už viem o čosi viac, ale o podobnosti by som radšej nehovoril. Možno je to tak, že píšem ako on, alebo on píše ako ja (hahaha...). Nie je to dôležité, poďme k veci...
Hvoreckého knihy dnes asi nie je treba veľmi hľadať, dajú sa kúpiť aj v supermarkete. Aspoň ja som tam zašiel a mali práve jeho najnovšiu knihu NAUM. Celkom rád oponujem oponentom a tentokrát môžem hneď na úvod napísať, že to bola dobrá kúpa a kniha ma nesklamala. Prečítal som ju na pár posedení, ako by to bol Dan Brown a jeho záhady sveta.
Tá kniha je vraj román v jedenástich príbehoch. Nebudem to vyvracať, ale v podstate je to jedenásť príbehov, ktoré sú len miestami prepojené tenkou, nedôležitou nitkou. Tým príbehom to však nijako nevadí. Najrozporuplnejší je, podľa mňa hneď prvý príbeh o učiteľovi francúzštiny. Nikde inde som tak komplexne nečítal o starodávnych slovenských ľudových vianočných zvykoch, ako práve v tomto príbehu. Čudoval som sa ako Francúz, lebo si myslím, že tak komplexne to už u nás nepraktizujú ani na Orave. Možno sa mýlim.
Ešte jeden postreh " francúzskeho učiteľa" sa mi páčil: Myslel si, že Francúzi pijú najviac, ale po Vianociach na Orave o tom začal pochybovať. Hvoreckého opis tých Vianoc je akoby z pohľadu cudzinca na naše "zaostalé" pomery, čo ma trochu nadvihovalo zo stoličky, lebo moje poznanie Slovenska je trochu iné. Zrejme aj na to sú dobrí cudzinci, aby nám, tu prostredníctvom Hvoreckého, nastavili, hoci aj nedokonalé zrkadlo.
Nedá sa tu rozpisovať o všetkých jedenástich príbehoch, poviem len toľko, že každý je zvláštny a pútavo podaný. Sú to príbehy ľudí zväčša z umeleckého sveta, tak trocha blížiaci sa k okraju spoločnosti. Popritom sa v románe, akoby mimochodom, objavujú aj negatívne črty našej spoločnosti. O tom, čo znamená slovo NAUM radšej pomlčím, to je totiž pointa jedného príbehu. V závere už len toľko, že už sa nebudem báť kupovať knihy Michala Hvoreckého. Verím, že je zárukou kvalitného štýlu a prekvapivosti príbehov.
__________________________________________________
Michal Hvorecký, 2012, vydavateľstvo Marenčín PT, ilustrácie Svetlana Fialová.
