Keď toho snehu napadlo celkom dosť a ešte stále padal, vybrali sme sa hľadať snehuliaka.
V zasneženom agátovom lese nám sneh vŕzgal pod nohami.
Pri Váhu nám trochu chýbala zelená farba.
Aj štrkový ostrovček bol prefarbený na bielo.
Našli sme ypsilon, malý aj veľkÝ. (klik)
Labutia pláž a na nej, labutie husi. (klik)
Snehuliaka sme nestretli, ideme domov.
Kde sa vzal, tu sa vzal, pod oknami ticho stál... priam uprostred sídliska a taký macek, najväčší snehuliak na svete, no zdá sa, že by chcel odísť...
Cez deň bol odmäk, odpadol mu nos z večného pera, aj jedna ruka...
Už má nos a bude aj ruka, snehuliak na nás veselo žmurká...
Zuzka mu pomohla, podala mu ruku. (klik)
Budy sa čuduje tomu zvláštnemu ruchu, nakoniec ako pes, pridáva sa k dielu...(klik)
V podvečer, Bože, nehoda, snehuliak odmäk neustál...
Zo smútku, v teplúčku za oknom, rozkvitla ruža...
Na druhý deň ráno, kde sa vzal, tu sa vzal, pod oknami znovu stál...
A predsa sa točí! Snehuliak opäť, otvoril oči.
---
Nebol tam síce žiaden zvonček, ale rozprávke je aj tak konček...
