Ideály, ktoré mali z novembrových dní, z nás veľmi rýchlo vypršali. Mysleli sme si, že pádom socializmu sa aj postavenie Rómov v našej spoločnosti zlepší. Nestalo sa tak. Ostali sme za dverami a neboli sme pozvaní ďalej...
Boli snahy plnohodnotne sa zapojiť do spoločenského diania našej spoločnosti. Vznikla ROI. Dva dni po zásahu na Národnej triede, 19. novembra 1989, založil Emil Ščuka, v tej dobe prokurátor v Prahe, s vedúcim rómskeho folklórneho súboru Janom Rusenkem a právnikom Vojtechom Žigom prípravný výbor Rómskej občianskej iniciatívy (ROI). Títo ľudia spoločne s kresťanským intelektuálom Vladom Oláhom a Ondrejom Giňom dokázali v búrlivej situácii zareagovať najrýchlejšie a svojou aktivitou dosiahli, že rómska menšina spojila svoje kroky, aj keď len formou krátkodobého emotívneho vzopätia, s demokratickou opozíciou.
21. novembra ROI vydala dve vyhlásenia, ktoré v rómčine a slovenčine šírili rebelujúci študenti, Občianske fórum (OF), aj sami Rómovia. Vyhlásenie malo formu letákov, rozmnožovaných na Pedagogickej fakulte UK hlavne vďaka Kataríne Sidonovej, dcére chartistu a neskoršieho židovského rabína Karola Sidona. Texty, na ktorých sa podieľali Milena Hübschmannová, Rusenko a Ščuka, vznikali v byte u Rusenka a pani Žigovej.
„My, výbor občianskej iniciatívy, ktorý predstavuje 800 000 občanou romskej národnosti, žijúcich v ČSSR, sme prijali toto stanovisko:
1) My, Romovia, ktorí máme za sebou tisícročnů históriu strastí a utrpenia, prenásledovania a ponižovania, odsudzujeme neľudský zákrok poriadkových zložiek tohto štátu proti bezbranným ľuďom, uctievajucim pamiatku Jana Opletala.
2) Jenoznačne sa hlásime k prehláseniu vysokoškolských študentov, umeleckej verejnosti a Výboru čsl. verejnosti pro ľudské práva a humanitárnu spoluprácu a súhlasime s ich požiadavkami.
3) Romská občianska niciatíva sa stotožňuje a podporuje všetky požiadavky Občianského fóra zo dňa 20. 11. 1989.
4) Svojim stanoviskom, ktoré vyjadruje mienku čsl. Romov, jej prevážnej väčšiny, dúfame, že začiatok spoločenských zmien bude ku prospechu skutočnej demokracie v našej vlasti.
Praha dňa 21. 11. 1989
Výbor Romskej občianskej iniciatívy.“
Vedľa ROI sa postupne objavili desiatky politických, kultúrnych a záujmových organizácií. Namiesto očakávaného zjednotenia sa Rómov nastal rozklad. Ak do toho pridáme aj fakt rozdelenia Československa, rozklad našej jednoty bol definitívne spečatený. Prvých desať rokov od novembrových dní sme veľmi rýchlo pocítili, že my Rómovia nebudeme pozvaní k "prestretému stolu".
Začali sme čeliť narastajúcej neznášanlivosti voči nám. Naša diskriminácia v našej spoločnosti nabrala iný smer, na ktorý sme neboli zvyknutí. Rómovia zrazu neboli vítaný nikde, a boli nepotrební a navyše. Za socializmu mali prácu. Po roku 1989 aj vďaka privatizácii a rušeniu podnikov sa Rómovia postupne dostali na ulicu. Do novej práce Rómov nikto nechcel zobrať a tak sa rómske rodiny dostali na hranicu chudoby, čo malo za následok, že napríklad nemali z čoho platiť nájomne za byty, v ktorých bývali a tak boli postupne vysťahovaní. Nová doba a nové nefalšované diskriminačné praktiky majú dnes za následok, že na Slovensku je viac ako jeden tisíc osád a veľa z nich bez vody, elektriny a základných ľudských potrieb.
Dnes je 30 rokov od novembrových dní.
Máme tu otvorený fašizmus. A my Rómovia sme na úplnom okraji záujmu našej spoločnosti. Naše spoločenské aktivity sú v plnom rozklade, nemáme svoju politiku, politikov, ani média, v podstate nič. Kde tu sa nejaká lastovička objaví v podobe festivalu, či diskusného fóra o postavení nás v našej spoločnosti, ale to je zúfalo málo nato aby sa niečo vyriešilo. Naše rómstvo je len na sociálnej sieti, v spoločnosti je mŕtve. Tak trochu si ale za to môžeme aj sami. Za to, že napríklad nemáme svojich zástupcov v parlamente nemôžu novembrové dni roku 1989. Strašne veľa by som mohol písať, prečo my Rómovia sme tam kde sme dnes, ale k čomu to pomôže, keď nie sme schopní nájsť spoločnú reč.
My Rómovia
nielen, že nevieme držať pri sebe, ale ešte aj proti sebe bojujeme, podkopávame mu nohy, nenávidíme sa, a keď je z nás niekto úspešnejší, tak ho rovno ideme utopiť, a toho ktorý sa o niečo snaží, necháme nech sa sám trápi, či pre istotu si do neho kopneme a smejeme sa z neho... Chceme, aby si nás majoritná spoločnosť vážila, mala nás v úcte, ale prečo vlastne?! Keď si my sami nevážime seba? Máme my Rómovia blízko jeden k druhému? Medzi Rómami platí jedno staré porekadlo" gádžo nás nenavidí, ale cigán cigána utopí v lyžičke vody"...
Ak dokážeme niečo zmeniť, ak chceme niečo zmeniť v prospech nás, musíme začať od seba...
Jozef Kmeťo
Zdroj Romea.cz
