Od roku 1990 doteraz sme mali 12 rôznych ministrov zahraničných vecí, niektorých viackrát, pričom z posledných ministrov ma ani jeden neoslovil. Pán Lajčák zo Smeru by bol trochu aj sympatický, dokonca je šikovný, ale je nemastný – neslaný. Pán Dzurinda, Kubiš alebo Kukan podobne. Pred Kiskom sme nemali normálneho prezidenta, a teda nemal nás kto reprezentovať v zahraničí.
V Európe je relatívna bezpečnosť. Preto iba relatívna, lebo na východ od našej krajinky prebieha rusko-ukrajinská vojna. A stalo sa, že v roku 2014 namiesto ministerstva zahraničných vecí reprezentoval Slovensko skôr náš premiér. Respektíve jeho presvedčenie, že to bude robiť lepšie. Dovtedy sa obyčajne pán premiér nezapájal takto aktívne.
Otázka je, či jeho aktivity Slovensku skôr pomohli, alebo škodili. Taktiež je dôležité, či niekto kompetentný vystaví vysvedčenie za túto nadprácu. Od pána Lajčáka toto nemôžeme očakávať, od bývalých ministrov skôr. Ale počuť o nich? Dokonca aj pán Kiska by sa mohol zapojiť. Patrilo by sa.
Pán premiér sa vyjadroval najčastejšie v súvislosti s Ukrajinou a s NATO. Tu sa jeho postoj voči Rusom a Ukrajincom prejavil v plnej kráse. Pred rokom 2014 som to vnímal tak, že Slovensko je za členstvo východného suseda v EU. Zároveň som mal pocit konsenzu viacerých politických strán. Pán premiér toto narušil. Nebol na to samozrejme sám, pán Orbán zo susedného Maďarska ide v tejto línii ešte tvrdšie a český prezident Zeman je človek, ktorý stojí medzi Ficom a Orbánom. Z tohto vyplýva, že ani V4, ani stredná Európa nie je jednotná v postojoch voči Rusku.
Nebudem zbytočne citovať výroky pána premiéra, mnohé z nich sami poznáte. Iba jednu vec pre ilustráciu. Robert Fico nemá problém vyhlásiť, že členstvo Ukrajiny v NATO by ohrozilo bezpečnosť v regióne. Pán premiér, tú bezpečnosť neohrozuje náhodou Putin? Myslím si, že ministerstvo zahraničných vecí patrí medzi tie aktívnejšie, mnohé aktivity realizuje naďalej na profesionálnej úrovni. Lenže pán premiér komplikuje celú situáciu.
