Verejnoprávna televízia iste odvysiela nejaké dokumenty z Minsku a Bieloruska medzi zápasmi ako to už býva dobrým zvykom počas majstrovstiev. Neviem akého charakteru budú dokumenty, ale určite skrz ne nespoznáme túto krajinu. Veď za roky väčšina z nás ju vôbec nespoznala. Dôvodom je samozrejme náš nezáujem a sčasti izolácia. Tú vytvára 1. prezident krajiny, Alexandr Grigorievič Lukašenko. Pekne to ťahá, tento rok dovŕši 20 rokov prezidentovania.
A teraz pekne spojím Bielorusko a hokej. Náš bývalý hokejista Peter Šťastný bude ešte chvíľu europoslancom. Z takejto pozície sa snažil preložiť tieto majstrovstvá sveta, organizoval proti nim petíciu. V americkom Senáte aj v Európskom parlamente prešli rezolúcie, ktoré obsahovali aj požiadavku, aby IIHF preložila šampionát, ak sa pomery v Bielorusku nezmenia. IIHF ale nevyužila šancu. Syn Paul do Bieloruska nemohol ísť a tak sa pán Šťastný nemusí s ním hádať. Rozhodne by mu ale cestu tam neodporúčal.
Pravdupovediac som si nevšimol žiadnu debatu, či by sa naši politici mali zúčastniť na týchto majstrovstvách alebo nie. Myslím v súvislosti s bieloruským režimom. Pán Gašparovič sa tam nechystá, bude totiž na cestách. Pán Kiska tiež nepoletí. Takisto nepoletia ministri Smeru, o ktorých vieme, že sa zúčastňujú pravidelnejšie. Jedine Radoslav Procházka zvažuje.
Nikto z opýtaných ale nespomína napríklad politických väzňov. Vieme len toľko, že režim nepovažujú za demokratický. Peter Šťastný je drsnejší, ten hovorí o diktatúre. A má sčasti pravdu. Takisto ako Amnesty International a mnohí svetoví politici, ktorí šampionát kritizujú. Briti nepustili Lukašenka na svoju olympiádu. Samotné majstrovstvá berie veľmi vážne, hokej je jeho vášeň. Zrejme je veľmi rád, že sa toto podarilo zorganizovať. Zároveň to otvorí inak izolovanú krajinu.
Bieloruský minister zahraničia Uladzimir Makej veľa hovorí o sankciách voči Bielorusku. Porovnáva sa hlavne s Ukrajinou a tvrdí, že malý počet obyvateľov ich znevýhodňuje. Preto ich európski partneri sankcionujú neférovo. Vraj za posledných dvadsať rokov boli v mnohých postsovietskych štátoch konflikty, ozbrojené boje, neustále revolúcie. Ale v Bielorusku nie, tam Lukašenko robí všetko dobre. Bojím sa, že v tom Bielorusku nemajú lídri zmysel pre realitu.
Kritika je teda na mieste, nedodržiavajú sa tam základné ľudské práva. Amnesty tvrdí, že posledné roky tam väznili približne 700 ľudí za prejavenie svojho názoru. Tak už keď tam máme svojich chalanov, držme im palce. Aj na ľade, aj mimo neho. Čo ak náhodou vyslovia svoj názor a Lukašenkovi sa to nebude páčiť?
