Na spomínaných trhoch som bol vypomáhať rodine. Ku koncu trhu sme začali baliť predávané kvetináče a odnášať ich do auta. Vtedy už bolo vidno pochodujúcich na obchodnej ulici. Vedel som z počutia toľko, že Bratislava za život štartovala o pol štvrtej na Hviezdoslavovom námestí nejakými koncertmi. To, že pôjdu aj cez Obchodnú ulicu som sa dozvedel až keď som ich tam zbadal. Bolo okolo pol šiestej a s posledným kvetináčom v ruke ma zastihol dav. Zbadal som tam kolegu, bývalého profesora z vysokej školy a viacerých známych. Po tom, ako som odniesol posledný kvetináč do auta a rodina sa vyparila, som sa pridal na pár desiatok metrov do pochodu.
Bolo to prvýkrát, čo som sa zúčastnil nejakého pochodu. Musím sa priznať, páčilo sa mi to. V prvých radoch bolo vidno najaktívnejších mladých, ktorí udávali tempo. Skákali, kričali, spievali, hrala hudba, nosili sa moderné malé transparenty. Bolo to jednoducho sympatické. Vždy mi však vadilo, že sú na pochodoch zmiešané zámery a teda sú zmätočné. Potvrdilo sa mi to aj tentoraz. Ľudia sa okolo mňa rozprávali na rôzne témy, len nie na tému života. Rozoberali si každodenné starosti, niektorí sa tam dokonca hádali. V istom momente som vystúpil z davu a počkal som kým prejde. O pár minút neskôr sa Obchodná ulica vrátila do obyčajného nedeľného tempa. Údajne sa pochodu zúčastnilo 9000 duší. V duchu som sa potom pýtal, načo tam šli tie tisícky ľudí? S akým zámerom? Ja som tam bol nedopatrením, ale čo ostatní? Doma nebolo čo robiť a je to dobrý program na nedeľu? Alebo sa búrili proti potratom? Chceli vyjadriť iba solidaritu? Keby som sa ich bol opýtal, čo by boli asi povedali?
21. septembra minulého roku som bol na kamarátkinej svadbe v Leviciach a stretol som tam ľudí, ktorí boli ochotní cestovať po svadbe do Košíc, aby sa zúčastnili Národného pochodu za život. Vnímal som to rozporuplne ako aj celý pochod. Myslím si, že tí, ktorí podporujú pochody za život, sú za úplný zákaz umelých potratov. V tomto kontexte boli relevantné niektoré diskusie po Národnom pochode za život.Napríklad Rado Masaryk tvrdil, že by sa mala zvýšiť snaha dobrovoľného odmietania abortu a nielen zakázať ho. Taktiež by sa mal zefektívniť systém adopcií. S pánom Masarykom v tomto súhlasím. Oľga Pietruchová tvrdí, že nešlo o Pochod za život, ale pochod proti interrupciám. Pochodovať za niečo je iste sympatickejšie ako pochodovať proti niečomu. Marketing pochodov teda je dobrý, mnohých to láka. Poďme pochodovať za dobrú vec.
Slovenský spisovateľ a publicista Michal Hvorecký vnímal Bratislavu za život negatívne. Odmietol pozvánku, lebo podľa neho skutočným zámerom je úplný zákaz interrupcií aj pre znásilnené a týrané ženy. Preto ho nemôže podporiť. Vec sa má tak, že skutočný zámer vnímam takisto ako on. Napriek tomu to nemusí byť dôvod, aby som sa nezúčastnil pochodu. Ľudia naozaj chodia s rôznymi ambíciami na pochody. Ja si myslím, že život začína počatím. Človek pre toto zistenie nemusel navštíviť rozporuplnú výstavu Human body v Inchebe. Ja to akosi prirodzene cítim, že život je od počatia.
Tento postoj ma môže doviesť na pochod a zároveň nemusím byť za úplný zákaz potratov. Ľudia s postojom Michala Hvoreckého by teda kľudne mohli ísť pochodovať. Zámer máme každý vlastný. Spoločný je po hlbšom bádaní sčasti len ilúziou.
Najnebezpečnejšie sú pravdy, ktoré zdanlivo riešia problém. Napríklad niekto stále tvrdí, že tesne po počatí človek je iba zhluk buniek. Iste. A my dospelí snáď nie sme? Iní tvrdia, že zákaz interrupcií by obmedzoval slobodnú vôľu. Toto chce vysvetlenie pojmov. Je potrat vraždou? Táto otázka vzbudzuje vášne a možno až polarizuje spoločnosť. Štatisticky možno prevažuje počet tých, ktorí úmyselný potrat nepovažujú za vraždu. Človek v noci totiž chce kludne spať. Ja si myslím, že úmyselný potrat je vražda. Aj v prípade, keď na potrat ide znásilnená žena. Pre pokoj v duši používame pojmy ako prerušenie tehotenstva. Prosím vás. Aké prerušenie? To potom bude môcť žena pokračovať v tehotenstve podľa potreby? Keď jej zakážeme ísť na potrat, zakazujeme vraždu. A iné vraždy zakazujeme už dlho.
S pánom Hvoreckým sympatizujem v mnohých veciach. Otázka potratov je ale na vážne zamyslenie v prípade znásilnenej ženy. Neviem čo hovorí Hvorecký na prípady, keď si znásilnená žena dieťa nechá a vytvorí si s ním pekný vzťah. Ťažko si to aj predstavujeme, tak potom kto sme my, aby sme radili týmto ženám, neboj zakázali potrat. Pre väčšinu z nás je to akademická otázka. Aj pre mňa. A preto si treba dávať pozor na svoje vyjadrenia. Aj kresťan vie byť arogantný, hlavne v tejto téme. Aktivisti organizujúci pochod nás presviedčajú, že ochrana každého života nie je len súkromnou vecou jednotlivcov. Tento náznak arogancie môže ľudí odradiť. Ale majú pravdu: Ochrana života je spoločenským právom, za ktoré sa oplatí verejne angažovať. Ale takisto sú ochotní viesť dialógy. Verím tomu, že výsledkom budúcich dialógov bude takmer celoplošná zhoda ohľadom potratov.
Zatiaľ tam ale nie sme a negatívnejšie vnímame utratenie a týranie domácich maznáčikov ako utrácanie detí. Máme dokonca zmätky v pojmoch a extrémne prípady ako je znásilnená žena nevieme riešiť jednoznačne. Ja schizofrenicky by som jej chcel nechať aj tú možnosť rozhodnúť sa slobodne, na druhej strane nechcem, aby zabíjala. A potom mala traumy. Lebo trauma nie je len zo znásilnenia, ale aj z potratu. Riešením neželaného tehotenstva by mala byť skutočná ochota pomôcť tehotným ženám a ich nenarodeným deťom. Dieťa je dar, ktorý treba prijať.
