V nasledujúcom článku používam iba mimokresťanské pramene, najmä tie ktoré som citoval v svojom predchádzajúcom príspevku. Na základe nich by som mohol o Ježišovi napr. napísať:
Niekedy v 20./30. rokoch 1. storočia sa v Judei (podľa Jozefa 18 a Tacita), okrajovej provincii Rímskej ríše, objavuje postava istého Žida Ježiša (Jozef 18 a 20, Talmud) prezývaného Kristus (Jozef 18 a 20, Tacitus, Suetonius). Židmi bol spočiatku považovaný za múdreho človeka, ktorý vedie dobrý a cnostný život a ktorý si získal mnoho žiakov tak z radov Židov ako aj nežidov (Jozef 18). Predstavitelia rímskej moci ho naopak pokladali za zločinca (Tacitus). Tento rozdielny postoj k Ježišovi môžeme azda vysvetliť predpokladom, že Ježiš brojil proti Rimanom a vystupoval za slobodu porobených národov. Naviac, pravdepodobne už v tom čase, mal aj kráľovské ambície (Mara bar Sarapion), čomu by nasvedčovala aj jeho prezývka Kristus (Tacitus). Grécke slovo Kristus totiž v preklade znamená Pomazaný, a odkazuje na starých židovských kráľov a prorokov ktorí pri nástupe do úradu boli pomazaní olejom. Po strate židovskej samostatnosti v roku 589 prnl. sa v židovskej spoločnosti objavili proroctvá, ktoré predpovedali príchod mocného židovského kráľa, ktorý nielenže vydobyje Židom nezávislosť, ale dokonca ovládne svet (Suetonius - Vespasianus,4; Tacitus - Histórie 5, 13; Jozef - Židovská vojna 6, 312-313; zvitky z Kumránu a ďalšie). Táto viera viedla neskôr, v rokoch 66 - 74 a 132 - 135, k dvom veľkým židovským povstaniam proti Rímskej ríši, ba dokonca pretrvala medzi časťou Židov dodnes.
Rímsky správca Palestíny Pontius Pilatus (Jozef 18, Tacitus) Ježiša zatkol a dal ukrižovať (Jozef 18, Tacitus, Lúkiános). Zdalo sa, že Ježišov príbeh skončil ale stalo sa čosi neuveriteľné. Ježiš nejakým zázrakom ukrižovanie prežil a na tretí deň sa vrátil k svojim žiakom (Jozef 18). Rimania naopak Ježišove prežitie vôbec nezaznamenali (Tacitus, Lúkiános?) a Ježiš sa na niekoľko rokov stratil z historických prameňov.
Objavil sa o niekoľko rokov v samotnom Ríme. Svojim pôsobením medzi Židmi vyvolával neustále nepokoje, takže cisár Claudius bol dokonca nútení vyhnať Židov z Ríma (Suetonius). Toto opatrenie však nemalo dlhodobý účinok, lebo napriek tomu, že sa Ježiš opäť na čas stratil z historických prameňov, neprestal pracovať na získavaní nových stúpencov. A ich počet rástol aj v samotnom Ríme (Tacitus, Suetonius - Nero 16,3).
Po neznámom čase sa Ježiš vrátil do Judska (Talmud). Pravdepodobne sa tak stalo krátko pred rokom 66, tj. pred vypuknutím židovského protirímskeho povstania (Mara bar Sarapion). Tento krát sa však Židia obrátili proti Ježišovi (Mara bar Sarapion, Talmud). Obviňovali ho z čarodejníctva a zvádzania ich samotných k odpadnutiu (Talmud). Žiaľ židovské pramene bližšie nespresňujú čo si máme predstaviť pod zvádzaním k odpadnutiu. Azda to, že on i jeho stúpenci ho vyhlasovali za židovského kráľa (Mara bar Sarapion), pravdepodobnejšie však, že zavádzal nový kult (Lúkiános) v ktorom svojich stúpencov žiadal aby ho uctievali a klaňali sa mu (Lúkiános) ako bohu (Plínius ml.), čo je v prísnom rozpore s židovským náboženstvom. Nech už bol dôvod negatívneho postoja Židov k Ježišovi akýkoľvek, Ježiša zatkli, odsúdili na trest smrti a následne obesili alebo ukrižovali (Talmud). Tak sa síce skončil Ježišov život, no jeho duchovný odkaz pretrvával ešte dlhú dobu.
Ježiš totiž okrem politických aktivít pôsobil aj ako učiteľ a počas svojho približne 30 až 40 ročného účinkovania si získal mnoho žiakov (Jozef 18, Lúkiános, Talmud) tak z radov Židov ako aj nežidov (Jozef 18). Z obsahu jeho učenia však poznáme len nepatrné zlomky, hoci jeho učenie bolo pravdepodobne rozsiahlejšie, nakoľko staroveké správy hovoria o ňom ako o múdrom kráľovi, ktorý ustanovil nové zákony (Mara bar Sarapion) či prikázania (Lúkiános), alebo ako o prvom zákonodarcovi svojich stúpencov (Lúkiános). Z hľadiska etiky vieme len, že svojich stúpencov učil, že sú si navzájom bratia (Lúkiános). Ďalej môžeme predpokladať, že aj etické normy praktikované jeho stúpencami, ako nekradnúť, nelúpiť, necudzoložiť, dodržiavať sľuby, vrátiť požičané (Plínius ml.), opovrhovať majetkom a považovať ho za spoločný, navzájom sa podporovať (Lúkiános), pochádzajú z jeho učenia. V teológii, samozrejme ako Žid, učil v nejestvovanie gréckych a rímskych bohov (Plínius ml., Lúkiános). Avšak v rozpore s židovským náboženstvom, zavádzal nový kult (Lúkiános) v ktorom svojich stúpencov žiadal aby ho uctievali a klaňali sa mu (Lúkiános) ako bohu (Plínius ml.).
Nasledovníci Ježiša sa nazývali kresťania (Tacitus, Plínius ml., Lúkiános, Suetonios - Nero 16,3) podľa Ježišovej prezývky (Tacitus) Kristus. Vznikli v Judei (Jozef 18, Tacitus) súčasne so začiatkom Ježišovho pôsobenia, tj. v 20./30. rokoch 1. storočia (Tacitus). Pôvodne židovská sekta sa šírila aj medzi nežidovským obyvateľstvom (Jozef 18) v ostatných častiach Rímskej ríše. Okrem Palestíny (Tacitus, Lúkiános, Jozef 18 a 20, Talmud?) sú kresťania začiatkom 60. rokov doložení v Ríme (Tacitus, Suetonius - Nero 16,3), koncom 1. storočia (Plínius ml.) v Malej Ázii (Plínius ml., Lúkiános), ba v provincii Bithýnia začiatkom 2. storočia tvorili snáď väčšinu obyvateľstva (Plínius ml.). Pravdepodobne žili aj v Sýrii (Lúkiános - O Peregrínovej smrti 14) a dá sa predpokladať, že aj v ďalších, najmä východných provinciách Rímskej ríše.
O kresťanoch sa nám zachovali veľmi rozporuplné správy. Rímska i židovská vrchnosť ich prenasledovala (Plínius ml., Lúkiános) a dokonca fyzicky likvidovala (Tacitus, Jozef 20, Plínius ml., Suetonius - Nero 16,3, Talmud). Krátko po Ježišovej násilnej smrti bol Židmi popravený jeden z jeho žiakov Mataj (Talmud). V roku 62 boli židovským veľkňazom Ananom a židovskými sudcami odsúdení a ukameňovaní niekoľkí ďalší Ježišovi stúpenci, medzi nimi najmä Ježišov brat Jakub (Jozef 20). V roku 64 rozpútal cisár Nero kruté popravy kresťanov (Tacitus, Suetonius - Nero 16,3). I keď sa pravdepodobne jednalo iba o kresťanov z Ríma a jeho okolia, za obeť ich vraj vtedy padlo ohromné množstvo (Tacitus). Ďalšie hromadné popravy kresťanov máme doložené zo začiatku 2. storočia z Bithýnie (Plínius ml.). V nasledujúcom období potom pravdepodobne došlo k zmierneniu ich prenasledovania, keď rímsky úradníci okrem popráv trestali kresťanov aj väznením (Lúkiános). Za čo si kresťania vyslúžili také kruté tresty sa však nedozvedáme. Niektoré pramene iba všeobecne konštatujú, že porušovali zákony (Jozef 20), že boli nenávidení pre neresti a pre nepriateľstvo k ľudskému rodu (Tacitus). Boli vraj vyznávačmi novej, podvratnej (Suetonius), zhubnej (Tacitus), nerozumnej a premrštenej povery (Plínius ml.). Nevieme čo si pod týmito obvineniami máme konkrétne predstaviť, aj vzhľadom k tomu, že iné pramene vykresľujú kresťanov úplne opačne.
Podľa týchto iných prameňov sa kresťania nedopúšťali zločinov, ba práve naopak zaväzovali sa nekradnúť, nelúpiť, necudzoložiť, dodržiavať sľuby, vrátiť požičané (Plínius ml.), opovrhovali majetkom, ba považovali ho za spoločný (Lúkiános). Navzájom sa pokladali za bratov a preto sa veľmi podporovali (Lúkiános). Taktiež pohŕdali bohmi (Plínius ml., Lúkiános), odmietali im obetovať, podobne ako aj rímskym cisárom, dokonca aj v prípade ak za takéto odmietnutie boli popravovaní (Plínius ml.). Takéto pohŕdanie smrťou (Plínius ml., Lúkiános) pravdepodobne súviselo s ich vierou v nesmrteľnosť a večný život (Lúkiános).
Ako bolo spomenuté, v náboženskej oblasti kresťania pohŕdali starovekými náboženstvami (Plínius ml., Lúkiános). Nahradili ich novým kultom, ktorý zaviedol sám Ježiš (Lúkiános) a ktorý bol založený na zbožštený samotného Ježiša (Plínius ml.), ktorého uctievali, klaňali sa mu (Lúkiános) a spievali mu piesne (Plínius ml.).
