Vychádzku sme začali pri tzv. Liečebnom ústave. Už tu sa mi môj nožík začal neplánovane vo vrecku otvárať, keď sa do prekrásnej prírody a prebúdzajúceho sa lesa vydávala aj skupinka možno 13 ročných tínedžerov. Ešte pred vstupom do lesa si zapálili cigaretky, ktoré vyzerali naozaj smiešne v tých ich ešte detských ručičkách a ešte komickejšie v ich pusách. Pohlavne heterogénna partička sa s krikom, rykotom a hulákaním vydala do lesa, plánujúc zakotviť niekde veľmi blízko, pretože nevládali niesť plecniaky pravdepodobne plné lacného vínka (a možno by som bol prekvapený). Ja a moja malá rodinná turistická skupinka sme radšej zastali, aby sme nemuseli počúvať tie strašné reči, nehodné nie len mladistvého poslucháča. Nožíček mi ako sa hovorí vo vrecku poskakoval a ja som si musel zahryznúť do jazyka, lebo v sobotu som už naozaj nemal chuť nikoho vychovávať.
Radšej sme zotrvali dlhšie pri tzv. Svoradovom prameni, rozbalili prvé rohlíčky, lebo na čerstvom vzduchu rýchlejšie spaľuje. Keď sa opitia chtivá detská výprava stratila v lese pohli sme sa aj my. Putovali sme najskôr k Svoradovej jaskyni, no najmladšia turistka už nevládala (darmo kto by šľapal do kopca), tak som ju zobral na ruky a ona mi ševelila všakovaké veci do uška: o prekrásnom rozprávkovom lese, že tu kľudne môže žiť aj dinosaurus, že čo je hento zelené, že videl si toho prekrásneho motýľa, ako sa to tu ozýva a prečo sa to tu tak ozýva.
Keď sme mali k najbližšiemu cieľu pár metrov, staršia dcéra zbadala hore na miernom kopčeku nejakú skalnú dieru a bežala ju preskúmať. Samozrejme aj mladšia dostala zrazu silu do nôh a skoro zoskočila na zem z mojej náruče. Bežala hore briežkom a kričala: „aj ja, aj ja". Čo však čert nechcel, keď bola asi v polovici kopčeka, zaútočil na ňu nejaký strašný hmyz (asi mucha) a ona sa otočila a bežala dole briežkom. Zrazu stratila rovnováhu, a padla, a robila kotrmelce a my s manželkou v kŕči, neschopní reakcie sme sledovali jej artistické číslo. Bol som presvedčený, že naša exkurzia sa v tomto momente skončila, no našťastie sa nič nestalo, len jej plač prehlušil rev už bujarých detských „trampov", vychádzajúci z lesa.
Keď plač ustal, a nám bolo vysvetlené, že za to všetko môže obrovský chrobák, ktorý si dovolil preletieť okolo jej hlavy, rozhodli sme sa, že ešte vylezieme k jaskyni a potom sa tam nad jaskyňou na chvíľu usadíme a oddýchneme si. Pravdupovediac potreboval som vyplaviť stresové hormóny, ktoré v takýchto situáciách, keď už vidíte hotovú katastrofu, zaplavia telo a svalstvo a vy len ľutujete, že ste si nezobrali aj ploskačku. Po obhliadke malej skalnej jaskyne a skúške odvahy, sme po pár kameňoch vyliezli na jej strechu.
Tu sa nám naskytol prekrásny výjav. Pri pohľade na to, čo sa otvorilo pred nami, a čo rozohrala príroda, som získal späť na chvíľu stratenú rovnováhu a duševný kľud.
Na vrchol Pyramídy sme už, ani nepokračovali. Vyhrievali sme na kameňoch a ja som rituálne svojim nožíčkom krájal jabĺčko a hral som sa na chlapa pri zvukoch vtáčieho spevu a vôni jarných kvetín.
