Prezradím vám, že jeho posledná kniha je opäť o vzťahoch a žiadne hľadanie skrytých odkazov medzi riadkami nehľadajte. Niežeby to bolo zle napísané, z akéhosi priemyselného hľadiska nie je čo textu vyčítať, vety sa čítajú skoro samé, text je rýchly ako doba, ktorú žijú čitatelia, autor a aj jeho postavy. Táto črta je v podstate typická pre všetky Matkinove diela a priznávam, sviežim prekvapením bol pre mňa tento fakt pri jeho prvotine. Niekedy v roku 2002 som „Polnočný denník" naozaj považoval za niečo nové a príťažlivé a priznávam sa, vtedy aj mňa premáhala až bulvárna potreba poznať skutočnú identitu autora, alebo aspoň jeho pohlavie. Dnes je mi to už jedno. Je zbytočné sa tým vôbec zaoberať, pretože to je posledný tromf, ktorý Matkinovi v rukách ešte zostal. Vytiahol ho aj v aktuálnom počine a celým textom sa tak opäť prelínajú ženské aj mužské pohľady na ženský a mužský svet, lásku a vzťahy. Dokonca niekedy to vzbudzuje až podozrenie, že text je kolektívnym dielom (minimálne muža a ženy).
Takže ešte raz, o čom vlastne je posledná kniha s názvom „Aj ja teba"? Podľa popisu vydavateľa je o „ľuďoch, ktorí sú schopní naozaj milovať, pretože vedia, že láska nie je nič také, na čo máme vždy právo". Nechápem však, prečo hrdinovia Matkinových kníh, a je to typické aj pre jeho posledný román „Aj ja teba", musia vždy k láske dospieť tak komplikovane. Prečo musia zažívať krízu vzťahu, prečo sa v partnerskom vzťahu musia cítiť opustení, prečo ich láska už po pár rokoch spolužitia vypŕchne a je nutné ju znova hľadať? V podobnom stave manželskej hibernácie sa nachádzajú aj noví hrdinovia, ktorí túžia po láske, ale v manželstve nachádzajú už iba akýsi zvyk, namiesto „milujem ťa" vyslovujú už iba „mám ťa rád" a až na prahu nevery oživujú lásku k blízkej osobe.
Je to však pochopiteľné, keď autor - stvoriteľ ich vystavuje tzv. „schizofrénii lásky". Keď sa pocit lásky strieda s odmietaním, absenciou empatie a s problémami v komunikácii. Príčinou je možno aj množstvo klišé, ktoré Matkin tak s obľubou používa. Netvrdím, že musí ísť o jeho skutočné názory, možno sú to len čriepky odposluchov reálneho davu. Mám na mysli už skoro stereotypné vyjadrenia o odlišnosti muža a ženy, skoro ako keby išlo o dve rozdielne rasy, ako keď sa tvrdí, že muž je z Marsu a žena z Venuše. Matkin práve ženským hrdinkám vkladá do úst výroky o tom, že muži majú len otvárať kompóty, skladať nábytok, inštalovať softvér a otvárať dvere, keď neskoro v noci niekto zazvoní. Trocha má potom čitateľ po prečítaní pocit, že len ženy trpia a muži sú len trpení. Toto je práve ten moment, ktorý nahráva teórii, že Maxim E. Matkin je s určitosťou žena, ale ako som napísal vyššie, je mi to úplne jedno a nebudem sa tým vôbec zaoberať, no priznávam tajomstvo okolo autorovej identity ma stále trocha štve.
Už keď sme pri tých výčitkách, tak poslednému Matkinovému literárnemu počinu ja osobne vyčítam aj množstvo ďalších použitých stereotypov, ako napríklad to, že intelektuáli nesmú manuálne pracujúcim ukázať žiadnu slabinu, lebo tí ich potom zoderú z kože, že len robotníci pozerajú po večeroch v televízii samé stupídnosti, že inteligentnejší robotníci majú vo väčšine maďarskú národnosť, že ženy sa až tak nesústredia pri šoférovaní, že facebookovské priateľstvá nemôžu byť ozajstnými priateľstvami, že východniari sa všade rozpínajú a že na Slovensku prevláda nepochopiteľný bratislavský antagonizmus. Práve k poslednému tvrdeniu prispel aj sám autor, pretože čitateľ má znova pocit, že skutočné životy sa žijú len v Bratislave. Aj keď zo stránok očakávate, že na vás na jednom mieste vyskočí aj reklama na J&T, pretože druhým najdôležitejším miestom Slovenska sú Tatry, kde sa odohrá precitnutie mužského hrdinu.
No ešte jednému pocitu sa nedokážem ubrániť. Akoby sa moderná literatúra snažiaca sa stať bestsellerom delila na tú pred „Da Vinciho kódom" a po ňom. Ani Matkin si neodpustil malé tajomné pátranie po záhadnej smrti, ktoré sa odhaľuje chvíľami nad a chvíľami pod povrchom hlavného hľadania lásky. Ak mal tento historický rozmer nešťastnej tragickej lásky z minulosti napomôcť znovuzrodeniu tej lásky z prítomnosti, čo mimochodom text na obálke knihy naznačuje, bol to tak trocha krok vedľa. Aj napriek všetkým týmto výhradám však konštatujem, že posledná kniha od Maxima E. Matkina je čitateľná a celkom dobre vyplní dve až tri hodinky našich rýchlych životov. Preto Matkinovi odkazujem, „mám ťa rád" namiesto „milujem ťa".
foto v perexe: zdroj: http://www.martinus.sk
