Je presvedčená, že popri práci a všetkom tom, čo obnáša život dospelého človeka, ktorého ešte k tomu dopĺňajú jeho genetické novotvary (deti), už teraz nie je v mojich silách prečítať všetko zozbierané. Ja však ako každý závislák mám množstvo argumentov, že to prečítam potom, keď budem na zaslúženom dôchodku (ak Boh dá tak o 30 rokov), že to všetko robím už pre naše malé deti, a že knižnica plná kníh je aj vhodným interiérovým doplnkom.
Samozrejme, že aj ja mám vo svojej závislosti svetlé chvíľky, keď si uvedomujem, že všetko nakúpené a zozbierané sa ani nedá stihnúť prečítať a tak nazbierané literárne skvostíky a skvosty, len ukladám do domácej knižnice a raz za čas im poskytujem očistnú kúru. Ak začnú z knižnice vypadávať, prikupujem im ďalší policový príbytok. Uvedomujem si, že to už nie je ako počas letných prázdnin u starých rodičov, keď som sa v čase letných horúčav celé dni povaľoval s knihou pohodený niekde v tieni starej hrušky, alebo sa skrývajúc pred horúcim slnkom v chládok poskytujúcej spálni starých rodičov konzumoval obsahy obľúbených kníh. Práve tu som celé dni hltal dobrodružstvá hrdinov z prérií, púští, pralesov, vesmíru a podzemia, ktoré som blížiac sa k puberte a adolescencii, zamieňal za imaginárne životy skutočného sveta a aj zo slovenského prostredia. Potom neskôr prišiel záujem aj o filozofiu, históriu a iné huncútstva intelektuálnych kruhov, a tak sa zbierka rozrastala.
Dnes ich vlastním veľa, dokonca sú rozdelené v dvoch domovoch. Tie z detstva a dospievania sú ako sa hovorí doma u mamy, a tie, ktoré sa spájajú s mojou dospelosťou, už tvoria súčasť mojej novej rodiny. Naozaj už dnes nemám na všetky čas, dokonca ani na tie, ktoré mám vo svojej rodinnej obývačke. Ale možno raz im venujem aj intímnejší čas, nazriem dôkladnejšie do ich útrob, pohladím papier a prstom prejdem po čiernych písmenkách, ktoré mi v detstve pred mojim gramotným obdobím pripomínali zástupy mravcov tiahnucich do vzdialeného mraveniska. Otvorím ich vnútro a nasajem zmes vôni papiera, tlačiarenskej černe a v prípade knihy z druhej ( možno aj desiatej ) ruky, aj odkazu predchádzajúcich majiteľov. Nemyslím, že by im prekážal tento kvázi latentný stav, je to pre nich ako marinádovanie nejakej inej ľudskej poživne. Tak tieto duchovné potraviny uložené v knižnici, nasávajú vône nášho domova a dozrievajú ako víno vo francúzskych pivniciach. A láska, ktorú ku knihám preukazujú mne podobní narkomani, sa neskôr stáva ich skutočným buketom.
