Je však nutné nadobro zabudnúť na predmetnú Hríbovu Lampu, teraz je tu Marecova (Marcova) kniha. Volá sa This Is Hardcore a je to prekvapivo román. Keby ma niektorí recenzenti nepredbehli, nazval by som ho tatranským Trainspottingom, teraz mi zostáva iba skonštatovať, že na jednej strane je to možno dobré, lebo tatranský Trainspotting ešte nikdy nikto nenapísal, no na druhej strane Irvine Welsh napísal už ten britský. Každopádne, práve hlavná téma bola pre mňa asi najväčším prekvapením tohto románu.
Autor, ktorý sa rozhodne pre takúto tematiku totižto riskuje, že príbehy zo sveta mládežníckych drogových experimentov, neprinesú už nič nové. Spoločným menovateľom tohto druhu literatúry a filmu sú totižto väčšinou nuda, absencia osobných ambícií, sociálna vylúčenosť a nepodnetné rodinné prostredie, ako časté príčiny inklinácií k stimulujúcim a psychotropným látkam. V podstate podobnými symptómami trpia aj hrdinovia Marecovej prvotiny.
Sú to vlastne ešte deti, čo ma mimochodom na tejto próze tiež prekvapilo. Očakával som, že prvý Samov román bude skôr o tridsiatnikoch, teda že to bude skôr akýsi generačný román. Na druhej strane je však pochopiteľné, že keďže autor o knihe a o príbehu uvažoval skôr ako sa sám stal tridsiatnikom, jeho hlavné postavy sú tiež o čosi mladšie.
Marec však aj napriek tomu môže byť spokojný. Kniha vypĺňa slovenskú dieru na knižnom trhu a má tendenciu pritiahnuť k čítaniu aj mladšie ročníky, ktoré môže prilákať práve príbeh o problémoch postpubertálnych postáv. Tých starších čitateľov môžu zase osloviť Marecove myšlienky, úvahy, odkazy na popkultúru, hudbu, literatúru a aj samotné originálne poetické prvky, ktoré urobili zo Sama Mareca populárneho a osobitého blogera.
Späť však k hlavným románovým postavám. Tie si žijú svoje obyčajné, nudné a mladé životy, v malom nekonkrétnom meste, aj keď prostredie je citeľne tatranské. Autor v podstate naznačuje, že ani tatranská príroda a neurbánne prostredie, nemusia na dospievajúcich pôsobiť iba pozitívne a podnetne, pretože Dano, Filip, Paťo, Lenka, Stenley a ani Viktória nemajú práve veľké ambície, v podstate nemajú ani konkrétne životné priority.
Hoci spoločne tvoria niečo ako partiu, v skutočnosti každý z nich trpí určitou formou samoty. Okrem toho sú obrazom svojich rodičov, pričom ich rodinný život je často vyprázdnený a tichý. Výsledkom je potom únik z tohto prostredia. Napríklad taká Lenka ani „netuší, ako vlastne jej mama trávi večery, ale predstavuje si ich tiché a prázdne. Ona sama robí všetko preto, aby doma tie tiché večery netrávila. Mnohé to uľahčuje. Mnohé to tiež vysvetľuje". Hlavné postavy tak trpia citovou vyprahnutosťou, pocity sa prosto minuli a ostal len kopec času. Pre mňa ako rodiča bol práve toto tak trochu smutno-tragický odkaz tohto románu, keďže toto sú presne tie veci, ktoré nechcete, aby sa stali vám a vašim deťom.
Marec prosto stvoril moderný sociálny román, ktorý možno nie je úplne originálny svojou témou, no svojou rozprávačskou rovinou je možno nielen v slovenskej literatúre unikátny. Rozprávač, do ktorého sa vtelil sám autor pripomína totižto hereckú rolu Brechtovho epického divadla. Tak, ako sa herec takéhoto divadla nesmie celkom premeniť na stvárňovanú osobu, vciťovať sa do nej, len ju má predvádzať, tak sa aj Samo Marec v podobe románového rozprávača stáva skôr referentom a moderátorom. Preto príbeh často prerušuje komentovaním deja alebo jednotlivých postáv, dokonca im samotné konanie určuje. Miestami dej priamo inscenuje, napríklad aj takýmto režírovaním postáv: „ona bude povedzme 10 minút meškať, a keď príde, na chvíľu si sadne".
Aj kvôli tejto rozprávačskej forme sa samotný dej nejaví tak lineárne, ako sa od prózy očakáva, naopak rozlieva sa do šírky a vôbec sa neviaže na úsilie autora o pohyb vpred a gradáciu. Autor - rozprávač si dokonca na niektorých miestach dovoľuje odsunúť príbeh na potom, alebo umožňuje postavám, aby nepríjemné zážitky zo svojho života úplne vynechali, prisudzujúc im dokonca právo na preskočenie príbehu, hoci čitateľovi je naznačené, že niečo nepríjemné a ťaživé v životoch postáv existuje.
Kniha This Is Hardcore svojím jazykom a obsahom je možno mierne vzdialená od očakávaní autorových sympatizantov a fanúšikov, no vôbec nie je taká zlá, ako by si možno priali mnohí z druhej strany literárno-blogerskej barikády. Je to prosto beletria a kniha autora, ktorý schopnosť písať prejavil už mnohokrát, no a taká kniha si minimálne zaslúži, aby bola hodnotená až po prečítaní, a nie iba na základe toho, kto ju napísal. To mimochodom platí pre oba tábory, pretože ináč bude na slovenskom literárnom poli ešte dlho taká muka, že to ani možné neni.
Samo Marec: This Is Hardcore, Vydavateľstvo: Limerick, 2013
