Prečo však podvádzame a občas sa správame nečestne? Ariely ako prvé ponúka čisto racionálne vysvetlenie, keď si pred konkrétnym aktom nečestnosti človek rýchlo zváži možné náklady a výnosy, pozitívne a negatívne dôsledky svojho konania. Keďže nečestnosť sa často spája so snahou niečo získať, kladom podvádzania je samotné obohatenie. Naopak záporom je, že vás chytia. Zisk a zbohatnutie je teda určite príťažlivejšie, ako byť chytený. Určite existuje šanca, že vás chytia pri podvádzaní, čo však nie je to isté, ako byť potrestaný za podvádzanie. Riziko prichytenia pri čine tak vraj zohráva menšiu úlohu, ako osobný prospech. V takých momentoch prosto akoby nebolo miesto na zvažovanie dobra a zla.
Prvotným cieľom knihy je síce zaoberanie sa práve takýmito racionálnymi silami nákladov a výnosov, no autor poukáže aj niekoľko iracionálnych síl pôsobiacich na ľudskú poctivosť. Je to totižto kniha o psychických procesoch, ktoré nás ženú k podvádzaniu, ale popisuje aj situácie, keď sa aj v pokušení dokážeme správať poctivo. Mnohí ľudia často zápasia s protikladnými motiváciami. Na jednej strane všetci chceme vidieť samých seba ako čestných a ctihodných ľudí, no na druhej strane chceme mať aj osobný prospech, ktorý sa ľahšie dosahuje podvádzaním.
Podľa Arielyho pružnosť nášho myslenia našla v tejto dileme rozumu a morálky efektívne riešenie, a to podvádzať len tak trocha. Každý z nás sa neustále snaží určiť hranicu, pred ktorou ešte môžeme mať prospech z nečestnosti bez toho, aby sme narušili obraz o samých sebe. Tou hranicou sú napríklad naše študentské podvody pri testoch a skúškach, odpisy oprávnených podnikateľských výdavkov na daňovom priznaní alebo aj „obyčajných" 50 hárkov papiera, ktoré sme vybrali z firemnej kopírky.
Krádež päťdesiatich listov kancelárskeho papiera vyzerá určite smiešne, no krádež to svojím spôsobom je a kniha je dokonca plná takýchto vtipných príkladov a momentov, pretože je to vlastne kniha veľmi zábavná. Autor má prosto pre čitateľov okrem vedy aj niekoľko dobrých vtipov, napríklad aj takýto :
Osemročný Jimmy sa vráti domov s poznámkou od učiteľky za krádež spolužiakovej ceruzky. Jimmyho otec sa rozzúri. Siahodlho syna poučuje a udelí mu za krádež dvojtýždňové domáce väzenie. Po rodičovskom karhaní a určení trestu, uzavrie otec napokon celú situáciu takto: „Ak si potreboval ceruzku, prečo si nič nepovedal? Prečo si sa jednoducho neopýtal? Dobre vieš, že ti môžem z roboty doniesť tucet ceruziek".
A sme doma stará mama, ten vtip je vlastne vražedne pravdivý. Mimochodom Ariely popisuje aj iný záhadný a vtipný fenomén, a to súvislosť medzí skúškami a úmrtnosťou starých mám. Babičky vraj umierajú desaťkrát častejšie pred semestrálnymi skúškami ako v inom študijnom období, a pravdepodobnosť, že umrú tesne pred záverečnou skúškou, je dokonca až devätnásťkrát vyššia. Navyše existuje vraj až päťdesiatkrát vyššie riziko, že babičky študentov so slabšími študijnými výsledkami sú vo väčšom smrteľnom ohrození, ako staré matere šikovnejších študentov.
Podvádzanie ako infekcia
Určite iba menšina podvádza a kradne v maximálnej možnej miere, ale mnoho dobrých ľudí podvádza tu a tam, alebo veľmi radi neštandardne získavajú nejakú tú výhodu alebo profit. Zaokrúhľuje sa počet zúčtovateľných hodín, uvádzajú sa vyššie poistné straty na poistných formulároch, finančné domy neviditeľne zvyšujú úrokové sadzby a zavádzajú skryté poplatky. Lekári občas odporúčajú neškodnú, ale zároveň nepotrebnú liečbu, študenti si kupujú diplomové práce, a niektorí politici sa hrdia podvodom získanými akademickými titulmi.
Hoci menované konania sú už skutočnými vážnymi etickými prešľapmi, svoj pôvod majú v malých, spoločnosťou tolerovaných švindľoch. Keďže s jedlom rastie chuť, podvádzanie rastie nielen geometrickým radom, ale aj do väčších rozmerov. Na vine je aj pre Slovensko tak typický efekt: „kašlať na to". Dokonca podľa autora platí, že ak sa správanie iných osôb našej spoločenskej skupiny pohybuje mimo prijateľných hraníc, je pravdepodobné, že svoj vnútorný morálny kompas tiež prekalibrujeme.
Ak je vraj podvádzajúcim členom našej skupiny známejšia alebo verejná osoba, šanca, že sa zachováme podobne nečestne, je ešte vyššia. Nečestnosť sa rozširuje ako epidémia, z otca na syna, z priateľa na priateľa, z kolegu na kolegu, z politika na politika, z politikov na voličov. Kruh sa tak uzatvára a potom v mnohých krajinách skutočne platí, že si občania vlastne zaslúžia nečestných politikov a oni sa radi uspokoja s podvádzajúcim elektorátom.
Prečo máme na dverách zámky?
To neznamená, že sme vlastne všetci zlodeji, veď absolútna väčšina ľudí, by nikdy nevykradla napríklad banku. Dokonca autor za pomoci prieskumov zistil, že ľudia sa vo väčšine ostýchajú ukradnúť aj peniaze s nízkymi nominálnymi hodnotami. Je naozaj viac pravdepodobné, že v práci skôr ukradneme papier do domácej tlačiarne, ale len veľmi málo pravdepodobné, že by sme zobrali pár drobných z firemnej pokladne a použili ich na nákup papiera do domácej tlačiarne.
Vo svete je to vraj tak, že jedno percento ľudí bude vždy čestné a nikdy nebudú kradnúť. Ďalšie percento bude vždy nečestné a vždy sa pokúsi vylomiť zámku na dverách a vykradnúť hociktorý byt. A zvyšných 98% sa bude správať čestne, ak však bude pokušenie priveľké, tak aj oni budú nečestní. Zámky nás neochránia pred zlodejmi, ktorí dokážu ktorékoľvek dvere otvoriť s ľahkosťou, chránia nás prevažne pred čestnými ľuďmi, ktorí by dvere bez zámky určite tiež radi vyskúšali. Zámky na dverách sú len na to, aby čestní ľudia zostali čestní.
Príklad so zamknutými dverami je možno tvrdý a kontroverzný, no netreba ho však brať úplne doslovne. Ako metafora je však príznačný. Zámka na dverách je v tomto prípade zhmotnením eticko-právnych noriem, majúcich základ v už kultúrno-náboženských pravidlách. Dan Ariely si na Kalifornskej univerzite skutočne overil, že na elimináciu podvádzania má účinok, čo i len pomyslenie na nejaké normy správania.
Inšpiroval ho jeden židovský vtip o nahnevanom mužovi, ktorému spred synagógy ukradli bicykel. So sťažnosťou navštívi svojho rabína a ten navrhne riešenie. Okradnutý si má sadnúť do prvého radu a v momente, keď rabín začne čítať Desatoro, má sa otočiť a pozerať ľuďom do tváre. Kto pri „Nepokradneš!" sklopí zrak, bude podľa rabína s určitosťou zlodejom. Po bohoslužbe sa rabín pýta okradnutého muža, či jeho rada zabrala. „Dokonale", odpovedá muž. „Vo chvíli, keď sme sa dostali k Nezosmilníš, spomenul som si, kde som nechal svoj bicykel".
Ariely svoj pokus uskutočnil na 450 účastníkoch, rozdelených do dvoch rovnakých skupín. Jednu vzorku respondentov pritom požiadal, aby si pri prieskume, počas ktorého ich motivoval aj k podvádzaniu, spomenuli na Desatoro. Ukázalo sa, že skupina, v ktorej mysleli na Desatoro, bolo podvádzanie minimálne, a to aj napriek tomu, že väčšina testovaných si ani nedokázala spomenúť na všetkých desať prikázaní.
Teória rozbitého okna alebo riešenie problémov, kým sú ešte malé
Tieto experimenty s morálnymi pripomenutiami naznačujú, že ochotu a sklon podvádzať možno zmenšiť, keď nám niekto pripomenie etické normy. Samozrejme autor navrhuje zavádzať sekulárnejšie spôsoby ako zmenšiť faktor švindľovania, podvádzania, klamania a aj kradnutia. Tie sú ako odporúčania uvádzané v záveroch jednotlivých kapitol. Napríklad tvrdí, že by sa nemali ospravedlňovať, odpúšťať a prehliadať malé prečiny a už vôbec nie v prípade politikov, verejne činných osôb, slávnych osobností a riaditeľov firiem.
„Môže sa zdať nefér uplatňovať na nich vyšší štandard, ale pokiaľ berieme vážne myšlienku, že verejne vnímanie správania má širší dopad na tých, ktorí toto správanie má širší dopad na tých, ktorí toto správanie sledujú, znamená to, že ich neetické správanie má významnejšie dôsledky pre celú spoločnosť. Zdá sa však, že slávne osobnosti sú za svoje prečiny príliš často odmeňované menšími trestami ako zvyšok populácie, čo by mohlo verejnosti signalizovať, že tieto prečiny a previnenia nie sú až také zlé". Človek by normálne uveril, že Ariely vykonával svoj výskum a pozorovania na Slovensku.
Okrem úvah o poctivosti a nečestnosti však autor odpovedá aj na mnohé iné otázky. Ako napríklad:
Robí náboženstvo ľudí lepšími alebo horšími?
Prečo toľko pokusov schudnúť končí fiaskom?
Robí nás spolupráca s inými ľuďmi poctivejšími?
Viedla nečestnosť až k finančnej kríze?
Prečo úplná transparentnosť tak trochu nefunguje?
Prečo lacné náhrady a falošné značkové tovary podkopávajú morálku?
Prečo sú tvoriví ľudia lepší klamári?
Politici alebo bankári - kto klame viac?
Ako môžeme zlepšiť našu morálku?
alebo
Prečo je kniha Ako klameme, vlastne knihou optimistickou?
Dan Ariely: Ako klameme ostatných aj sami seba, keď sa pokúšame schudnúť, nosíme značkové výrobky alebo platíme dane, Vydavateľstvo: Premedia, 2013, preklad: Tomáš Mrva a Patrik Dulík
