Hovorí sa, že história je učiteľkou života. Naivne sa predpokladá, že poznanie dejín je ako výchovno-liečebný proces, skoro ako civilizačno-prevenčný program varujúci pred opakovaním sa zlých politicko-spoločenských rozhodnutí. Niekedy sa tak skutočne stane, inokedy sa prevencia podcení a ochorenie opäť prepukne, často v ešte väčšej sile. Dokazuje to aj ostatné storočie.
Nie všetci si ho celé pamätáme, hoci demokratické, k zdraviu smerujúce spoločnosti sa snažia historiografickú prevenciu propagovať a nepodceňovať. Nie vždy sa im to však darí. Zabúda sa. Na zlo ešte ľahšie, a to paradoxne nie len v progrese, ale aj v depresiách. Pamätníkov sa nikto nepýta, elity mlčia alebo sa ich hlasy strácajú v dave, v ktorých sa ľahko prebúdzajú vášne, staré hriechy a aj noví ničitelia.
Napriek tomu sa našťastie objavujú aj nemlčiaci svedkovia. Mnohí bezmenní, no niekoľkí prepožičiavajúci svoje mená veľkým historickým svedectvám, využívajúc svoj talent formulovať priamočiare myšlienky, prihovárajúc sa aj ďalším generáciám. Je nimi osídlené každé desaťročie, každé storočie. Má ich aj to dvadsiate, ktoré by malo byť stále viac mementom pre život v tom dvadsiatom prvom.
Svet sa síce mení, ale symptómy starého sveta zostávajú. My Európania sa možno práve v tomto momente nachádzame na vrchole dejinnej sínusoidy, na ktorom je ľudská spoločnosť opäť náchylná podľahnúť výpadkom pamäti. Možno nie sme priamo konfrontovaní s násilnými zvratmi, no v globalizovanom svete sa nás každý, hoci aj lokálny konflikt výrazne dotýka a každé budúce „Sarajevo“ môže byť pekelne blízko.
Je dobré, keď nám niekto túto skutočnosť pripomenie aj hlasom z minulosti. Keď prehovoria denníky a pamäti. V ostatnom čase ma oslovili dva takéto prejavy ľudských spomienok. Literárne reminiscencie dvoch osobností, z dvoch kultúrnych pólov Európy. Dvoch svetov, ktoré venovali kontinentu to najlepšie z ich kultúrneho dedičstva, no žiaľ aj to najdesivejšie, čo sa ukrývalo na dne ich vlastných Pandoriných skriniek.
Upútala ma aj podobnosť životných osudov týchto osobností. To ako milovali svoj materský kultúrny priestor, no otčina odetá v červenom alebo v čiernom mundúre ich dohnala k emigrácii a v jednom prípade dokonca až k samovražde. Stefan Zweig, Rakúšan (Nemec), Žid, spisovateľ, humanista a pacifista sa ocitol uprostred tých najprudších európskych otrasov. Jeho životom prehrmeli všetky choroby tohto sveta: krvavé revolúcie, bieda, devalvácie, teror, epidémie, vražedné masové ideológie, fašizmus, nacizmus, boľševizmus, teda všetky tie –izmy, ktoré otrávili rozkvet európskej kultúry.
Pri čítaní jeho slávnej a literárne unikátnej autobiografii Svet včerajška som pocítil, aký blízky mi môže byť človek z minulosti. Zdieľal som jeho radosť a aj úzkosť z pozemského života, keď zápasí dobro so zlom, lesk s biedou, keď sa varia dejiny a ten rozporuplný pokrm chutí dnes podobne ako včera a zjavne sa tie isté chute budú lepiť na jazyk aj zajtra. Zweig skutočne namiešal mrazivý kokteil plný paralel so súčasnosťou. Presne vystihol mechanizmus tej časti agresívnej politiky, ktorá sa rodí zo strachu, keď pred pôvodne malou teroristickou (mocenskou) skupinou, ustúpi humánna, no pasívna väčšina. Dokonale vystihol dualizmus doby, v ktorej sa pokrok strieda s úpadkom (hlúposťou) a sloboda musí zápasiť o svoju prirodzenosť.
Raz nám chýba víno, raz pohár. Jednej a tej istej generácii sa zriedka dostáva oboje, ak mravy ponechajú človeku slobodu, prikvačí ho štát. Ak mu štát ponechá slobodu, pokúšajú sa ho ujarmiť mravy.
Zweig sa pre mňa nadlho stal hlasom volajúcim na púšti. Zasiahol ma. Podobne ako ruská emigrantka Aľa Rachmanovová a jej denníky (Študenti, láska, Čeka a smrť, Manželstvá v červenej búrke, Mliekarka z Ottakringu). Jej spomienky na krvavé udalosti v revolúciou zmietanom Rusku, ako i reminiscencie na Viedeň a medzivojnové obdobie sú pevne späté s veľkými historickými udalosťami prvej polovice 20. storočia.
Písanie denníkov sa pre Aľu Rachmanovovú nestalo len osobným vyrovnávaním sa s osudom. Priala si, aby jej denníky boli svedectvom, určitou kronikou hrôz boľševizmu. Boľševická revolúcia vtrhla do jej života v čase, keď sa venovala štúdiu psychológie, a keďže pochádzala zo vzdelanej buržoáznej rodiny, bolo len otázkou času, kedy sa teror priblíži aj k prahu jej domova.
Prvý zväzok s názvom Študenti, láska, Čeka a smrť sa venuje besneniu boľševikov a sfanatizovaného roľníctva a proletariátu. Zachytila v ňom nielen politické zmeny, ale aj prejavy teroru, ktorý v záujme spravodlivej spoločnosti dláždil cestu do pekla priamo na Zemi. Jej kniha približuje prejavy davového násilia, keď ľudia ako odtrhnutí z reťaze rabovali domy majetnejších občanov, vypaľovali kláštory, zabíjali mníchov a kňazov. Opísala obdobie, keď ľudia vykoreňovali hodnoty a dejiny.
Veľmi živo popísala boľševické domové prehliadky, popravy, morálny chaos, vraždu cárskej rodiny, exodus ruskej inteligencie, lesk a morálnu biedu československých légií, ale aj svoje prvé lásky a sklamania. Zachytáva aj rodinný nebezpečný útek pred červeným terorom na Sibír, kde sa zoznámila so svojím budúcim manželom, Rakúšanom Arnulfom von Hoyerom, ktorý bol v rokoch 1915 - 1922 ruským vojnovým zajatcom.
Sobášom s týmto cudzincom sa začína druhý zväzok Rachmanovovej denníkov s názvom Manželstvá v červenej búrke. Na pozadí revolučných a krvavých udalostí, na pozadí rozkazov, príkazov, zákazov, znárodňovania, vyvlastňovania, čistiek a ľudových súdnych tribunálov, Rachmanovová opisuje aj vlastný, v podstate úplne normálny život, ktorý pozostával zo štúdia, práce, starostlivosti o dieťa a záľub.
V týchto prevratných krvavých rokoch mohol jej manžel (cudzinec) prednášať na univerzite a v roku 1924 mu bolo dokonca dovolené vycestovať do Európy, pričom manželka ho mohla na štvormesačnom služobnom pobyte sprevádzať. Práve počas tejto „služobnej cesty“ manželia prepašovali Aline ruské denníky do Európy, a tie sa neskôr stali najvernejším svedectvom o boľševickom terore.
Po návrate do Ruska však dostala mladá rodina príkaz vysťahovať sa z boľševického Ruska. Aľa opustila vlasť v roku 1925 a domov sa už nikdy nevrátila. Stala sa „Ruskou bez Ruska“, ktorá však bola cudzinkou a ženou bez vlasti celý svoj život. Lebo aj taká môže byť Európa. S manželom sa usadili v povojnovom Rakúsku. Ich nový začiatok opísala Rachmanovová v ďalšom denníkovom zväzku s názvom Mliekarka z Ottakringu, v ktorých zachytila ťažké podnikateľské skúsenosti v krízových časoch.
Rodina si prenajala predajňu, ktorá im dávala priveľa na to, aby umreli a primálo na to, aby žili. Z tretieho dielu denníkov ruskej spisovateľky na čitateľa však dýcha aj stará dobrá stredná Európa a všetko, čo k nej patrilo: čudáci, deti vychovávané ulicou, špekulanti, emigranti a všadeprítomná bieda veľkého mesta čerstvo vzniknutej republiky, ktorá prehrala vojnu.
Viedeň však nie je ich konečnou rakúskou stanicou. Šťastie chcú nájsť v Salzburgu, kde manžel nastúpil ako učiteľ. Práve v tomto mesta, v ktorom sa pred emigráciou usadil aj Stefan Zweig, sa z Rachmanovovej stala skutočná spisovateľka. Jej denníky zaznamenali obrovský úspech, boli preložené do dvadsiatich jazykov a ich predaj zaručoval rodine stále príjmy.
Po nástupe nacizmu boli však jej diela zakázané. Postihol ju podobný osud ako Zweiga, aj keď v jeho prípade bol pre nacistov prekážkou hlavne jeho židovský pôvod. Rachmanovovej dielo, hoci s jasným antiboľševickým podtextom, bolo však neželané z úplne iného dôvodu. Nacistom prekážal kresťansko-humanistický odkaz jej denníkov a aj jej ďalších literárnych diel. V roku 1938 sa všetky jej knihy dostali na zoznam zakázaných kníh a v roku 1939 museli byť odstránené aj zo súkromných knižníc.
Autorka sa dostala do hraničnej a deprimujúcej situácie. Nacisti Rachmanovovej nedovolili písať a Rusi ju prenasledovali ako zradkyňu vlasti (v Rusku jej knihy zatiaľ oficiálne nikdy nevyšli). V tomto období aj vôľovo silná Rachmanovová pomýšľala na samovraždu. Pred koncom vojny, z obavy pred príchodom červenej armády do Salzburgu ešte pred Američanmi, sa manželia rozhodli opäť radšej pre emigráciu, tentoraz do Švajčiarska, ktoré sa stalo ich konečnou stanicou.
Ešte kompaktnejší pohľad na veľkosť a ľudskosť tejto osobnosti som získal po prečítaní jej životopisu Tajomstvo Ale Rachmanovovej, ktorého autorkou je Ilse Stahr, Rachmanovovej obdivovateľka a správkyňa časti jej pozostalosti. Jej pohnutý život spracovala prehľadne a priamočiaro, pričom ho precízne zasadila do historického kontextu. Rachmanovovej život sa tak na stránkach tejto biografie odvíja trilogicky podľa krajín, v ktorých prežila etapy svojho života (Rusko, Rakúsko, Švajčiarsko). Kniha je doplnená desiatkami fotografií a dokumentov z autorkinho súkromného archívu.
Som presvedčený, že knihy tohto druhu sa musia čítať, aby nás udržiavali v strehu a kondícii. V strehu pred ľuďmi, ktorí by boli schopní takéto a iné knihy zakázať, alebo ešte horšie páliť, a v duchovnej kondícii preto, aby sme v každej dobe dokázali zlu vzdorovať.
