Prednedávnom som si uvedomil, že za všetkými šťastnými rokmi a zážitkami z detstva, bol vlastne beh. Beh za mastným chlebom. Beh na boso alebo v plátených teniskách, v rose, v prachu, pred dažďom, po búrke, za loptou, pred tmou. Neúnavný beh slúžiaci na rýchle premiestňovanie sa a spôsobujúci obyčajnú radosť, kým niekto z dospelých ten reťazec šťastia nepretrhol otázkou: „kam zase bežíš?", alebo ešte horšie rozkazom: „Nebež!". Dnes presne viem, že keď sa z „Nebež!" stal nový životný postoj, nastal aj koniec môjho detstva. Pamätám si to úplne presne, pretože keď som sa potom z času na čas rozbehol, začalo ma ostro bodať po pravým rebrovým oblúkom.
K tomuto spomienkovému poznaniu som neprišiel na pohovke viedenského psychoanalytika, ale pri čítaní knihy Stvorení pre beh . V knihe som sa dozvedel, že aj tí najväčší maratónci sveta bežia ako škôlkari. Vytrvalí Keňania aj na svetových športoviskách bežia neuveriteľne podobne tomu, ako bežali v detstve po horúcom piesku a bez topánok. A to všetko preto, že beh je ich prirodzeným pohybom, presne tak, ako u mnohých prírodných národov bol dlho zdrojom obživy.
Práve vytrvalostný špekulatívny lov bol tou výhodou, ktorá človeka dnešného typu predurčila k tomu, aby zvíťazil nad svojimi konkurentmi. V knihe Stvorení pre beh ma autor Christopher McDoughall zaviedol na africké savany, medzi možno posledných vytrvalostných lovcov na svete - Krovákov, ktorí boli schopní behom uštvať aj antilopu, pričom pred každým takýmto lovom netušili, či pobežia polmaratón, maratón alebo ultrabeh.
Ústrednou témou tejto výnimočnej knihy je práve ultrabeh, športová disciplína pre vyvolených, ktorá vraj pôvodne vznikla zo sto míľových vytrvalostných terénnych pretekov koní. Keď však jednému jazdcovi ochorela kobyla, na 100 míľovú trasu sa rozbehol sám. Každým rokom sa pridávali ďalší šialenci, aby v roku 1977 vznikli úplne prvé stomíľové bežecké preteky na svete. Neskôr začali vznikať aj ďalšie podobné podujatia.
V roku 1982 coloradský baník Ken Chlouber vymyslel vytrvalostné preteky Leadville Trail 100, konajúce sa v Skalnatých vrchoch v nadmorskej výške 3000 metrov nad morom. Ken Chlouber vytvoril skutočnú ultramaratónsku obludu, pretože každý účastník mal akoby dvakrát zabehnúť bostonský maratón s ponožkou v ústach a potom ešte vyliezť na štvortisícový Pikes Peak.
Alebo inak. Bežec musel absolvovať takmer štyri maratóny, dva z nich v noci a v polovici dve identické osemstometrové stúpania, pričom štartovacia čiara sa nachádzala v asi dvakrát takej nadmorskej výške, v akej lietadlá tlakujú kabínu. Preto asi nikoho neprekvapovalo, že takéto podujatie priťahovalo skôr vzácny druh atlétov, šialencov, extrémistov a často čudákov. Aby však tieto preteky získali aj punc príťažlivosti pre divákov a športové média, bolo potrebné angažovať aj unikátnych tajomných bežcov.
Tarahumarovia na scénu!
Na scéne sa objavili Tarahumarovia - mexickí indiáni. V skutočnosti sa však volajú Rarámurivoia - bežiaci ľudia, ktorí na každú agresiu vždy odpovedali nohami, útekom, teda behom. Pred španielskymi dobyvateľmi sa stiahli do nedostupných hôr, kde si žili bez zločinu, korupcie, obezity, závisti, domáceho násilia, civilizačných chorôb a peňazí. Ich ekonomika bola založená len na alkohole a spontánnych prejavoch láskavostí. Toto húževnaté etnikum sa však vraj po tradičných bujarých oslavách, vyburcovalo k vzájomným bežeckým pretekom, ktoré trvali aj niekoľko dní. Bežecké zápolenia však jednotlivé dediny nerozdeľovalo, ale spájalo. Spoločným behom sa utužovali príbuzenstvá a priateľstvá. Tarahumarovia nikdy nevnímali beh ako bojové pole, ale ako sviatok priateľstva.
Vždy boli schopní prebehnúť aj stovky míľ, pričom pred a počas behu sa posilňovali len kukuričnou kašou a kukuričným pivom. Z ich radov vraj päťdesiatnici predbiehali tínedžerov, osemdesiatroční pradedkovia dokázali bežať hore kopcom a 95 ročný tarahumarský starec mohol pokojne kráčať 25 míľ cez hory, pretože mu nikto nikdy nepovedal, že sa to nedá, nikto mu totižto nepovedal, že už mal zomrieť v starobinci. Títo záhadní bežci sa bežeckých pretokov gringov začali zúčastňovať len kvôli výhre, v podobe vriec kukurice. V deň pretekov netrénujú, nepostia sa, nerozcvičujú sa, len sa smejú a žartujú, aby potom v bizarnej bežeckej obuvi bežali ťažkým terénom 48 hodín ako o život.
Caballo Blanco a iní
Tarahumarskými bežcami je fascinovaná aj jedna z hlavných postáv tejto knihy. Volá sa Michael Randall Hickman (teda volal sa, pretože v marci 2012 ho po štyroch dňoch pátracích akcií našli mŕtveho v horách Nového Mexika), ale známy bol aj ako boxerista Micah True, ktorý sa po skončení kariéry stal ultrabežcom. Vyhľadal objekt svojej fascinácie - Tarahumarov, povedľa ktorých žil niekoľko rokov, v podstate až do svojej smrti. Indiáni mu dali meno Caballo Blanco (Biely kôň), ktoré si osvojil. Vo svojom novom bežeckom živote sa rozhodol organizovať ultramaratón s názvom The Copper Canyon Ultra Marathon, ktorý preslávil oblasť severoamerických Medených kaňonov (Copper Canyons).
Kniha je však plná aj iných mien a aj ďalších osobností tohto bežeckého športu. Priznám sa, že najviac vo mne zarezonovala asi štvorstranová krátka biografia českého (pre nostalgikov československého) atléta Emila Zátopka. Bežca, ktorý vlastným odhodlaním a originálnym tréningom zvyšoval svoju silu, kondíciu a aj vnútornú vyrovnanosť. Behával po lese v ťažkých vojenských topánkach, s milujúcou manželkou na chrbte. Absolvoval denne niekoľko kilometrové rýchlostné tréningy, pričom si vraj nikdy nemeral čas.
Dostal sa na svetové atletické podujatia. A aj keď jeho bežecký štýl pripomínal podľa novinárov a divákov „nemotorného hlupáčika, ktorého práve bodli rovno do srdca,... chlapa zápasiaceho s chobotnicou na dopravnom páse", získal si srdcia fanúšikov, médií a aj kolegov. Nielenže vyhrával všetko čo sa dalo, on bol víťazom aj toho, čo nebola práve jeho atletická disciplína. Okrem toho bol ochotný na trati pomáhať, ťahať slabších a dokonca darovať zlatú medailu inému atlétovi. Niežeby nebola celá kniha inšpirujúca, ale na týchto štyroch stranách som mal skutočne hrdlo zovreté, presne tak, ako čitateľka diel Rosamunde Pilcherovej.
Stvorení pre beh, je kniha výnimočná aj po inej stránke. S ľahkosťou totižto spája osudy a životné príbehy bežcov, lekárov, ortopédov, antropológov a trénerov. Syntetizuje mnohé nové poznatky o fyziológii a evolúcii behu. Nechýba jej príbeh a pritom sa miestami javí ako kniha náučno-populárna. Prináša množstvo zaujímavých informácii o živote prírodných národov, hoci sa nejedná o učebnicu antropológie alebo kulturológie. Je presiaknutá ľudskosťou a hoci inšpiruje poukazovaním na silu vôle, nie je to taká tá moderná motivačná kniha, čo sa tvári ako filozofia, teda žiadny Paulo Coelho. Je to prosto rozprávanie o prirodzenosti človeka, o jeho sile, o posúvaní hraníc a večnom boji medzi rozumom a telom.
Tak teda do tenisiek priatelia! Alebo radšej až zajtra?
Christopher McDougall: Stvorení pre beh, Vydavateľstvo: Tatran, 2012, Preklad: Eva Bubnášová-Javorková
Zdroje fotografií:
http://www.chrismcdougall.com/blog/2012/06/first-the-drought-now-drug-thugs-mexicos-cartels-target-tarahumara-indian-athletes/
http://www.nytimes.com/2009/10/27/health/27well.html?_r=0
http://www.ultrabeh.sk/storage/200701081718_locomotiva10.jpg
