Uctievanie prírody však nie je ničím novým a určite nie je prejavom úpadku, pričom sa nejedná o fenomén len 21. storočia. Už v minulosti človeka predstavovala príroda akúsi matku ľudstva a najvyššie božstvo zároveň. Tieto myšlienky sa dostali aj do viacerých náboženských systémov a je bežné, že si ich prirodzene osvojujú aj niektoré súčasné ekologické a náboženské hnutia. Veď všetky prírodné národy videli a vidia v prírode božstvo a bolo tomu tak aj v euroázijskom priestore pred príchodom antropomorfných náboženstiev a neskôr monoteizmov, ktoré začali prezentovať stvorenie prírody jediným tvorcom, pričom stvoriteľ akoby po stvorení stál mimo. Nemusíte byť žiadnym sektárom, aby ste v prírode nenachádzali dokonalosť hodnú úcty a to nemusíte ani opúšťať našu Zem, ba dokonca ani Slovensko. A preto vidieť za vznikom filmu aktivity panteizmom a východnými duchovnými prúdmi inšpirované spirituálne hnutie New Age, je zo strany cirkevných autorít tak trocha paranoidné tvrdenie.
Alebo katolícki duchovní zažívajú aj v 21. storočí po premietnutí takéhoto filmu akúsi reminiscenciu a vynárajú sa im tak mimovoľné spomienky na filozofické a teologické teórie, ktoré rozvádzali aj v minulosti myslitelia európskeho kresťanského sveta, ako napríklad renesanční a humanistickí učenci zjednocujúci kresťanského Boha s prírodou.
Objavujú sa im tak spomienky na Mikuláša Kusánského, vidiaceho matematický poriadok a harmóniu vo svete, vo svete, ktorý stotožňoval s telom Božím. Bol to svet, ktorý tvoril jednotu makrokozmu a mikrokozmu, kde mikrokozmos je obrazom makrokozmu a naopak (človek - svet/vesmír/príroda).
Ďalej sa im asi zjavujú spomienky na Giordana Bruna, ktorý obdivoval hmotu ako preniknutú duchom a nepoznateľnú zmyslami. Oduševňujúcim princípom hmotného sveta (prírody) bol potom samotný Boh, ktorý neriadil podľa Bruna svet z vonka, nestojí nad svetom, ani mimo svet, ale je vo svete (v prírode). Boh a svet takto tvorili jednotu, pričom Boh je vo všetkom a všade.
A určite nezabúdajú ani na Galilea Galileiho, ktorý dokonca celú ľudskú filozofiu videl ako napísanú v prírode, kto ju chcel pochopiť, musel podľa Galileiho poznať jej jazyk, mysliac tým matematiku.
A celú reminiscenciu završuje okrem iného aj teológ 20. storočia jezuita Pierre Teilharda de Chardin, ktorý sa vo svojej filozofickej koncepcii snažil svojim cirkevným kolegom ukázať proces hominizácie (zľudštenia) sveta (prírody) ako proces zahrňujúci zároveň zduchovnenie sveta a tým aj jeho divinizáciu (zbožšťovanie) teda ako vývoj, ktorý smeruje k Bohu. Jednorazový akt stvorenia tak de Chardin nahradzuje vývinovým procesom smerujúcim k zbožšteniu
Nechcem ublížiť Jamesovi Cameronovi, ale podľa mňa on naozaj nie je žiadny filozof. A preto si nemyslím, že bolo jeho zámerom zabaliť do jeho posledného filmu nejakú vážnu filozofiu. Tak isto sa necítim byť zhliadnutím filmu vystavený propagácii rasizmu tak, ako to tvrdí kritik a komentátor z denníka New York Times David Brooks, ktorý zasa vidí vo filme príklad rasovej fantázie, kde technokratický beloch príde zachrániť prírodných modrých domorodcov. To už prijateľnejšie sú obvinenia organizácie s názvom Petrohradskí komunisti, ktorí tvrdia, že Cameron vykradol ruských (sovietskych) sci-fi autorov.
Na záver je potrebné dodať, že film nesie v sebe pár duchovných a enviromentálnych myšlienok, ale tie sa s určitosťou stratia pod nánosom pukancov a v záplave Coca-Coly. Aj napriek tomuto môjmu tvrdeniu som zvedavý, či sa na Slovensku dočkáme pastierskeho listu hovoriacom o jeho protikresťanskom odkaze, alebo aspoň výchovných kázní.
