Po večeroch naše ruky hladili jej dočasný príbytok (ultrazvuk dokázal, že to bude ona), rozprávali sme sa s ňou, šepkali sme jej budúce tajomstvá. Dotýkali sme sa jej rúčiek a nožičiek, ktoré vytláčala do nášho sveta, možno tiež túžiac po kontakte. V dočasnom príbytku sa cítila bezpečne, čo dokázala aj tým, že z bruška sa jej na vonkajší svet moc nechcelo. Deň pôrodu si naplánovala podľa svojho diára, oklamala aj lekársku prognózu a všetci sme sa museli prispôsobiť.
Doma sme zostávali do najposlednejšieho okamihu, až do hodiny, keď už bolo každému jasné, že nastal čas jej príchodu. Mojej polovičke som už dávno sľúbil, že jej vynahradím moju absenciu pri prvom pôrode, a že aj napriek strachu a syndrómu bielych plášťov, budem stáť pri nej, držiac ju za ruku.
Kým jej zdravotný personál meral frekvenciu kontrakcií, ja som sa s hraným hrdinským výrazom prezliekal do predpísaného zdravotníckeho mundúru, obul som si sterilné galoše, zaplatil som poplatok za prítomnosť rodinného príslušníka pri pôrode a hor sa rodiť. Zrazu ma strach akosi opúšťal, neviem či to bolo tým lekárskym outfitom, ale skutočne som sa chvíľami vciťoval do role doktora, ktorého chcela mať zo mňa moja matka. Tak som na moje prekvapenie nemal žiadne nepríjemné pocity a ani strach z možného odpadnutia pod pôrodný stôl. Obáv ma zbavoval aj pocit, že sa rodí niečo nové, krásne, a že aj keď budem svedkom bolesti, nebude to bolesť prameniaca z utrpenia.
Prekvapila ma aj pôrodná sála, očakával som niečo strašne sterilné, chladné a nerezové. Privítala ma však malá útulná miestnosť odetá do zeleno-hráškovej, teda veľmi ukľudňujúcej farby. Samotný pôrod sa začal tak rýchlo, že som si tento fakt nestihol ani všimnúť, presvedčili ma až hlasnejšie povely zdravotných sestier a ich dôraznejšie volanie na lekára.
Stískal som ruku mojej polovičky, upokojoval ju hladením po vlasoch a nabádal som ju k väčšiemu výkonu. Popritom som stíhal konverzovať so zdravotným personálom a aj so samotným doktorom-pôrodníkom. Po asi 15 minútach prišla na svet ona - tak dlho očakávaná. Po prestrihnutí pupočnej šnúry som mal možnosť vidieť a držať v rukách malú princezničku, ako vôbec prvý člen rodiny. Práve z mojich úst vyšlo po prvýkrát jej budúce meno, ktoré som do jej zvonivého kriku a žalospevu vyslovil ešte niekoľkokrát a aj pri jej prvej zdravotnej prehliadke. Potom som ju vystavil prvým zábleskom fotoaparátu a jej pozemská púť sa mohla začať.
Kým práve narodená sa rozhodla pre upokojujúci spánok, my s manželkou sme sa o samote, ešte asi dve hodiny rozprávali o všetkom možnom, vracajúc sa vždy k tomu najdôležitejšiemu, k našim dvom dcéram.
foto: archív autora
