„Pán učiteľ na výtvarke zisťoval, že kto by chcel ísť na Mesiac. Máme sa opýtať doma rodičov, cestuje sa tam 3 dni, stojí to 23€ a máme k dispozícii 6 miest", odpovedá.
Nestačím sa diviť, preboha o čom to dievča točí, však už má 10 rokov, celkom jej to myslí, vyniká v matematike, fascinuje ju vesmír, číta encyklopédie, pozerá dokumenty. Ani neviem prečo, ale spúšťam hnusnú dospelácku prednášku, vyťahujem argumenty o nemožnosti takej misie s množstvom fantáziu zabíjajúcich otázok.
A vieš ako je to ďaleko? Však od Zeme je Mesiac vzdialený cez 300 000 km. A vieš aký výcvik by si musela absolvovať? A vieš, že tam sa nedá dýchať a všade je nebezpečné vesmírne žiarenie? Však zatiaľ tam boli len výborne vycvičení americkí kozmonauti a posledný človek chodil po Mesiaci pred 38 rokmi. A vieš, aké je cestovanie na Mesiac strašne drahé? Však za 23 € by si nedocestovala ani na koniec našej republiky.
Argumenty boli zdrvujúce, ona zapla rácio, ktoré udusilo plamienky fantázie a z jej tváre zmizlo to nadšenie, ktoré okupovalo jej oči a úsmev pred našim rozhovorom. Pri pohľade na jej zvesenú hlávku, ma však všetko strašne zamrzelo. Začal som si v duchu nadávať, že som obyčajný racionálny debil, že však som mohol trocha jemnejšie, alebo že som mal radšej držať jazyk za zubami a pridať sa radšej k jej snívaniu.
Ani večer som nedokázal na náš rozhovor nemyslieť, prehrabával som sa vo svojom svedomí a v pamäti sa mi vynárali spomienky na detstvo, na fantastické svety, na sny, na rozsiahlu prériu, na cválajúce mustangy, na vesmírne misie, na hrdinské činy, ktoré som akože vykonal, na stroj času, na stredoveké hrady, na transylvánske hradné podzemie a na...
A čím som sa to teraz stal? Dal som sa naverbovať do armády zabijakov fantázie, no sľubujem, že čo najskôr dezertujem.
