Po nástupe do autobusu sa pre mňa za nie celkom jasných okolností chlapček ocitol na podlahe dopravného prostriedku. Mamička chytila amok, vyšľahala ho po malom zadku a v neskutočnom hneve ho nasilu posadila do kočíka. S bleskami v očiach ho hrešila, triasla celým kočíkom, ale pritom ho oslovovala zlatko. Potom sa trocha skľudnila a jej ruka už bolestivé materské pohladenia nerozdávala. Stále mu však počas krátkej cesty dohovárala, aby bol už konečne dobrý, oslovovala ho zlatinko a zároveň sa mu vyhrážala, že ho vytrieska ako halušku (priznám sa, neviem si predstaviť ako sa trieska haluška), keď nebude poslúchať. V tejto situácii sa asi skôr hodili pohladenia a milé slová.
Mamička však používala prosto zvláštnu výchovnú metódu cukru a biča, akurát, že bič prichádzal veľmi rýchlo po tom cukre. Čo sa v takomto prípade asi odohráva v tej malej gebuľke vychovávaného? Ako vyhodnocuje túto situáciu, keď ho matka oslovuje milo a v stotine sekundy sa mu vyhráža bitkou? Ako sa asi posunie jeho "prah poslušnosti", keď už maličkosti rozčúlia mamičku skoro do nepríčetnosti, pričom zvyšuje hlas a rozdáva štipľavé materské pohladenia?
Rodičovstvu sa asi naozaj musíme naučiť. Niekto si schopnosť byť rodičom osvojí prirodzene, možno detskou hrou, socializáciou a pozorovaním svojich rodičov a niekomu by asi nepomohlo ani akreditované vzdelávanie v odbore rodičovstvo (keby také bolo). Naozaj niekedy sa mi rozum zastavuje z výchovných metód niektorých rodičov. Nechcem však teraz moralizovať, nikto nie je svätý a nikto nie je ani rodičom vlastniacim Nobelovú cenu za rodičovstvo (keby taká bola). Ale predsa len, vidieť, ako na prvý pohľad normálne vyzerajúca a možno aj milujúca matka zlyháva v priamom prenose, pred zrakom verejnosti a pokračuje aj v hromadnej doprave, je už na zamyslenie, pochybovanie a tak trochu aj moralizovanie.
