Počas rokovacej prestávky predsedníctvo snemu vypracovalo návrh zákona o vzniku nového štátu, o ktorom sa malo hlasovať do stanoveného časového ultimáta. Poslanci toto ultimátum prešvihli o 7 minút, ale zákon bol prijatý jednohlasne, dovtedy neobvyklým spôsobom a to povstaním každého poslanca.
Celé hlasovanie sa nieslo v dusnej atmosfére strachu, čo opísal aj priamy účastník Pavol Čarnogurský nasledovne: „Otvorením snemu sa zniesla na poslanecké lavice ťažká, až dusivá nálada. Každý z nás vedel, že vyhlásením slovenskej štátnej samostatnosti sa staneme len nástrojom Hitlera, nie vyjadrovateľmi vôle národa." Paradoxne však potom vyznievajú v súvislosti s pocitmi poslancov slová Jozefa Tisa prednesené verejnosti prostredníctvom rozhlasu po vyhlásení Slovenského štátu. Z Tisovo prejavu vyberám: „ Deň 14. marec 1939 je rodným dátumom samostatného Slovenského štátu. Splnili sa túžby našej národnej ambície, ktorá poháňala životnú silu národa k tomu, aby riadenie svojich vecí mal národ celkom, úplne a bezvýhradne vo svojich rukách. Náš samostatný Slovenský štát zrodil sa teda z dôsledku rozviňovanej politickej vôle národa slovenského, vládnuc sám sebou na celej čiare, neodvislo od kohokoľvek..."
Jeho prejav bol tak začiatkom rodiaceho sa a celú existenciu štátu pestovaného mýtu, že Slovenský štát je akýmsi pokračovateľom veľkomoravskej štátnosti, ktorá bola vnímaná ako prvý štát Slovákov, a že vznikol z vôle samotného národa.
Už 14. marca 1939 bola snemom schválená nová vláda na čele s Jozefom Tisom, ktorá sa ujala moci na druhý deň. No deklarovaná suverenita dostala už vo svojich počiatkoch dve rany. Tá prvá bola v podobe vojenského útoku maďarskej armády smerujúceho na východné Slovensko, keď si musel štát svoju suverenitu územia brániť, a tá druhá bola len výsledkom nemeckých záujmov, keď bola Slovenskému štátu zo strany Nemecka nanútená Zmluva o ochrannom pomere medzi Nemeckou ríšou a Slovenským štátom (ochranná zmluva). Na základe tejto zmluvy uzavretej už 18.marca vo Viedni a slávnostne podpísanej 23. marca v Berlíne, sa Slovenský štát zaviazal organizovať svoje ozbrojené sily v úzkej zhode s nemeckou brannou mocou a zároveň viesť svoju hospodárku a zahraničnú politiku v úzkej zhode s Nemeckom. Suverenita Slovenska bola výrazne oklieštená Nemeckom potom ešte dvakrát. V prvom prípade išlo o neobvyklý zásah do vnútornej politiky štátu po tzv. salzburských rokovaniach, keď Tiso prijal diktát od Hitlera.
Toto podvolenie sa malo za následok aj slovenskými radikálmi požadovanú rekonštrukciu vlády, na základe ktorej sa potom čoraz viac presadzovalo v štátnom aparáte radikálne krídlo HSĽS túžiace po implementácii národného socializmu nemeckého typu do riadenia štátu. Ďalším veľkým zásahom po salzburských rokovaniach do vnútorného správneho aparátu bol aj príchod nemeckých poradcov, ktorých vplyv bol citeľný vo viacerých aspektoch, pričom najviac sa prejavil asi v konečnom riešení židovskej otázky. Samozrejme veľkým zásahom do samostatnosti bola potom samotná nemecká okupácia po vypuknutí SNP.
Každopádne však treba povedať, že vznik Slovenského štátu (od 21. júla 1939 Slovenskej republiky) bol určite naplnením národnej emancipácie, so štátom sa v jeho prvých rokoch existencie stotožnili dokonca aj politici z opozičného prostredia (najmä ľavicového). Pravdepodobne aj bežnej väčšine obyvateľov dodával tento štát pocit sebavedomia. Samozrejme, že skutočný stupeň suverenity, resp. jej obmedzenia Nemeckom, si väčšina ani neuvedomovala, tak ako jej unikalo totalitné riadenie štátu a porušovanie ľudských práv, niektorých skupín obyvateľstva.
