Exkurzia prebiehala úspešne, až do jedného telefonátu. Volal mi zástupca v škole ponechaných žiakov, že oni sa na celú školu vykašľali a hneď ráno zakotvili v nejakej krčme a radšej popíjali zdraviu prospešné pivo. Keďže boli v čase normálneho školského vyučovania na inom ako školskom mieste, mala ich policajná hliadka v tejto krčme skontrolovať a legitimovať (už tu som mal zbystriť). Samozrejme nie všetci mali ešte dosiahnutú plnoletosť a boli v nesprávnom čase, na nesprávnom mieste. Do telefónu hovoriaci žiak, k tomu javil známky opitosti a oznamoval mi, že práve mi telefonuje z policajnej stanice, kde sú všetci zadržiavaní a vypočúvaní. Oznamoval mi, že ho vyšetrovateľ požiadal, aby som si ich prišiel vyzdvihnúť a podal vysvetlenie prečo nie sú v škole. Samozrejme som ich prostredníctvom hovorcu celej akože opitej skupiny pokarhal a oznámil som ich, že nech pánom policajtom vysvetlia, že sa nemôžem dostaviť, pretože som služobne vzdialený aj s väčšinou triedy a nie je v mojich silách sa tam okamžite dostaviť. Domnieval som sa, že tým je to zatiaľ vybavené, a že všetko sa dorieši na druhý deň na pôde školy aj za prítomnosti rodičov.
Utvrdil som sa o svojom pedagogickom majstrovstve, že som ich so sebou nezobral, pretože opäť dokázali, že sa im nedá dôverovať. Bol som presvedčený, že som predvídal správne, a že niečo podobné by mi možno vykonali aj v cudzom meste. No potom prišiel druhý telefonát, že ono to nie je také jednoduché, že okrem opitosti majú aj iný problém. Vraj konzumovali aj jednu ľahkú drogu, ktorej množstvo, v ich vreckách sa nedalo tak úplne považovať za dávku pre svoju potrebu. Aj preto je moja prítomnosť potrebná, pretože vraj v čase vyučovania som za nich zodpovedný.Vtedy som sa fakt nahneval a myslím, že som do mobilného telefónu spustil aj spŕšku jemných vulgarizmov, ktoré by učiteľ žiakom nemal adresovať. Už som si predstavoval tie dlhé naozaj zmysluplné výsluchy a vysvetlovania pánom policajtom.
Dôveryhodnosť celého príbehu o zatknutí znásobil, ešte telefonát od môjho kolegu, na hodinách, ktorého mali títo delikventi sedieť. Ten mi potvrdil celý príbeh a ja som bol rozhodnutý, že ukončím predčasne exkurziu a urýchlene som zvolával celú skupinu, ktorú som mal na starosti. Vysvetlil som im celý problém, použil som nezodpovedné konanie ich spolužiakov ako výchovný príklad a rozhodol som sa, že ešte obvolám aj rodičov týchto vinníkov, nech vedia čo majú doma. V mojom možno zbrklom konaní ma zastavil, chvalabohu ďalší telefonát a z mobilu sa ozývajúce zborové : PRVÝ APRÍL!
Namiesto nich som bol vytrestaný ja a telo mi zaplavili stresové hormóny. Keby som nemal na starosti svojich žiakov, tak možno by som jeden pohárik destilátu do seba sotil.
Nejako podobne som sa dnes cítil aj pri sledovaní dnešných blogov, kde som objavil aj jeden od samotných tvorcov a správcov blogu. Blog oznamoval, že SME definitívne 4.apríla ukončí prevádzkovanie blogov. V prvých minútach ma zachvátil vnútorný hnev a hryzúc si do pier som rozmýšľal nad zrušením blogu, čo som považoval za rozumnejší krok ako blogovať pre nejaký ženský magazín. Bol som smutný z toho, že aj do tohto príjemného mediálneho priestoru zavítalo tvrdé podnikanie a handrkovačky o peniaze. Bol som nešťastný, že po dlhom váhaní, či si mám vôbec založiť bloga a písať, teraz budem musieť prestať. Pustil som sa čítať ešte príspevky v diskusii, s tým, že jeden šťavnatý tam možno pridám. No potom prišlo vytriezvenie a zborové: PRVÝ APRÍL
