Ako teda vznikajú bubáci? Rozpamätaním sa na tých mojich z detstva, by som ich zaradil do nasledovných kategórií:
Bubák vznikajúci z ničoho nič
Jedného takého bubáka som po nociach nachádzal fajčiaceho pod kuchynskou lavicou, vždy keď ma tlačil v noci mechúr. Vychádzajúc z detskej izby som vždy videl do kuchyne a tam po lavicou ležal tento bubák. Tíško pofajčieval, niečo si mrmlal, akoby priadol a sledoval moje kroky ako nočný ostreľovač. V podstate bolo vidieť iba červený uhlík na konci jeho cigarety. Dnes už viem, že v skutočnosti sa zrodil zvláštnou súhrou tmy, svetla cez koruny stromov svietiacej pouličnej lampy a výdatne vypomohla aj bzučiaca mraznička a jej signalizačné červené svetielko, ktoré bolo zdrojom imaginárne reálnej cigarety. Takýto bubáci môžu vzniknúť v každej detskej izbe, hoci aj z na zemi pohodených ponožiek.
Bubák zrodený z počutého
Ďalším strašidlom, respektíve bubáčkou bola bezhlavá žena, ktorou nás ako škôlkarov strašil jeden amatérsky dedinský fotograf. Historkou o bezhlavej žene nás kŕmil počas každodennej zdravotnej prechádzky. Dodnes zazlievam pani učiteľkám, že mu dovolili kŕmiť dôverčivé hlávky takýmito hlúposťami, ale v čase môjho detstva bol strach prirodzenou výchovnou metódou. Ak ste nechceli jesť špenát, pohrozili vám strašidlom, ktoré vám malo po nociach obhrýzať nechty na nohách. Ak ste práve neposlúchali, mohli vás predať do potulného cirkusu, za neumývanie zubov vám zase zuby mali zožrať zelené malé príšery. Vrátim sa však k bezhlavej žene, tak ten ujo nám tvrdil, že on ju videl, len ju ešte nedokázal odfotiť. Verili sme mu, lebo mal naozajstný fotoaparát a aj tmavú komoru. Samozrejme, že fotografia nikdy nevznikla, zato mne do malej hlavy bolo zasadené jedno nové strašidlo. Prisahám, že som ju párkrát videl pod lesom, za humnami, hlavu mala pod pazuchou a raz som ju takto videl jazdiť na zelenej babete.
Bubáci zrodení z videného
Bubáci môžu vzniknúť aj videného, napríklad v takej televízií. V čase môjho detstva v telke nebolo toľko strašidelných vecí ako v tých dnešných televíziách, ale aj napriek tomu mohli nejaké strašidlá z vtedy ešte čierno-bielej bedne vyliezať. Takouto bubáčkou bola napríklad taká Majka z Gurunu. Ani dnes by som ju nechcel stretnúť niekde v tmavej uličke. Pohľad na jej meravý bledý ksicht by sa dal ešte vydržať, pokým by nezapla svetielka v tých svojich malých očkách.
Ďalšieho bubáka ponúkol detskému divákovi na konci 70. rokov 20. storočia pán režisér Juraj Herz. Vytvoril akože rozprávku s názvom „Panna a netvor", bol to však vôbec prvý horor, ktorý som vo svojom živote videl. Však kuknite sa na toho bubáka, bŕŕ.
Jeden bubák vznikol z porušenia jedného tabu. Na zakázanú vec nás síce upozornila hviezdička, ale my sme ju vtedy nerešpektovali. Na názov filmu sa už u nás dávno zabudlo, ale na bubáka, ktorý z porušenia tabu vznikol, sa pamätáme dodnes. Možno by sa nič nestalo, keby moja sestra dlhé roky neživila tohto jedného bubáka v podobe obeseného trpaslíka v skrini. Zapamätala si ho z tohto trilera a mala obavu, že podobná mŕtvola sa nachádza v každej, čo i len na šírku palca otvorenej skrini. Svojou obsesiou nás vždy doma poriadne vystrašila.
Bubáci zrodení z predsudkov
Títo bubáci nás ako deti strašili aj cez deň, nebolo potrebné čakať na súmrak a noc. Išlo o tzv. kožkárov a perkárov, ktorí niekedy brázdili po dedinách na červených žigulákoch a z ich ampliónov znela večne sa periodicky opakujúca veta: „kožky, perie, zlé deti berie". Keď sme započuli toto varovanie, utekali sme sa skryť až na samý koniec dvora a tam sme čučali, až pokým auto kožkárov neprekročilo hranice dediny.
Dnes sú už bubáci z detstva naozaj na smiech. Skutoční bubáci a bubáčky vyzerajú úplne ináč a sú omnoho nebezpečnejší.
Fotografie v článku: zdroj internet
Foto v perexe: archív autora
