Milujem staré fotografie a najviac tie, ktoré zobrazujú mojich predkov. Aj preto som si vždy rád pozeral hrubé rodinné albumy viazané v koži. Ak mi to bolo dovolené prehrabával som sa v šuflíkoch kredencov a sekretárov starých rodičov, vyhľadával zapadnuté zažltnuté fotografie, a tie, ktoré ma najviac zaujali pridával k mojim pokladom.
Tak sa v mojej zbierke ocitla aj fotografia zo školských čias mojich starých rodičov, zobrazujúca aktérov školského divadelného predstavenia z roku 1934 s názvom „Čarodejná hruška".
Prvýkrát som ju videl nalepenú v obecnej školskej kronike v rodnej obci, do ktorej sa mi podarilo nahliadnuť a až neskôr sa skutočná fotografia objavila aj v pozostalosti po jednom zo starých otcov. Táto stará fotografia je výnimočná aj tým, že zobrazuje oboch mojích starých otcov zároveň, keď boli chlapcami a žiakmi tej istej obecnej malotriedky vtedajšej ľudovej školy. Obaja starí otcovia už nie sú na tomto svete, ale vždy keď sa pozerám na túto fotografiu, predstavujem si ich detstvo a určite aj vzrušenie, ktoré zažívali pred samotným fotografovaním, ako boli určite fascinovaní dnes už bežným prístrojom, ktorý mal zvečniť nimi prežívanú súčasnosť. Sú krásni a šťastní, hrali divadlo pre celú dedinu, mali úspech, tlieskalo im dedinské obecenstvo, možno sa cítili chvíľu slávni, čoho dôkazom mohlo byť aj nie bežné fotografovanie.
Obaja starí otcovia kľačia po stranách
Pozerám na túto starú fotku z detstva starých otcov, a aj napriek tomu, že som ich poznal už ako starších mužov, je fascinujúce ako v ich detských tvárach nachádzam mnou poznané charakteristické črty tváre ich dospelosti. Takáto fotografia vyvoláva trocha smútok aj nostalgiu, je dôkazom pominuteľnosti chvíľ, okamihov, udalostí a životov. Zároveň ma však oslovuje jej dualita, že okrem svedectva pominuteľnosti, je nositeľkou rodinnej pamäti, malej histórie bežných ľudí, predstáv o predkoch a o aj sebe.
