„Nekupuj mi nové saká, nekupuj mi kravaty
Nie som žiadny krehký predmet čo sa balí do vaty,
Nezháňaj mi nové svetre, obleky a košele
Vystačím aj s tými čo mám, počkaj kým ich zoderiem.
Nevnucuj mi nohavice, topánky či tenisky
Mám ich aj tak plnú skriňu ako playboy parížsky.
Nesnívaj už o kabáte najnovšieho strihu
Keď mi radosť urobiť chceš kúp mi radšej knihu
Kúp mi knihu
Kúp mi knihu.
Kúp mi knihu".
Až neskôr som si uvedomil, že sa s touto piesňou stotožňujem a stala sa akousi hymnou, ktorá mi v hlave vyhráva vždy okolo mojich osobných sviatkov a Vianoc, kedy sa mi môže reálne prihodiť to, že dostanem nejaký ten darček. Ak by sa to prihodiť nemalo, tak osobám z môjho blízkeho okolia a aj Ježiškovi jemne naznačujem, že čo a ako. Netvrdím, že vyžadujem dary, samozrejme, že stačí aj obyčajný stisk ruky a nejaké milé, ako zvyknem hovoriť teplé slová. Ale na druhej strane nebudem klamať, ak priznám, že som rád, keď je medzi pozornosťami alebo darčekmi aspoň jedna kniha. Môže to byť aj kniha z druhej ruky alebo z výpredaja. A niekedy je aj nová kniha lacnejšia ako fľaša kvalitnejšieho alkoholu.
Keď potom príde čas gratulácií, nervózne si hryziem do perí a popri blahoprianiach jedným okom číham po pozornosti, ktorú gratulujúci drží v ruke, alebo skrýva za chrbtom.
„ Je to zabalené a má to tvar knihy", hovorím si v duchu. „Bože, len nech to nie je bonboniéra" ešte sa k tomu rúham.
Ďalšie potrasenie pravicami a v hlave prebieha vnútorný rozhovor, „no podľa taštičky súdim, že to bude nejaká fľaška, tak tam sa asi kniha nezmestí, počkať..., jedine ak nejaká miniknižka so sentenciami".
Prosto povedané som na knihách závislý, rád ich dostávam a sám ich aj rád rozdávam. Som potešený, ak darca trafí môj vkus, pretože to dokazuje, že ma dobre pozná. A ak obdarovávam knihou niekoho ja, tiež sa snažím byť pri jej výbere empatický a priblížiť sa čo najviac ku vkusu obdarovaného. Nevadí mi kupovať napríklad nejaký ženský román, ak viem, že obdarovaná by Kafku určite nečítala.
Minule ma dokonca knihou obdaroval jeden cudzí pán v antikvariáte. Bol to človek, ktorý sa zbavoval kníh a vycítil som (aj z jeho dychu), že premieňal ich hodnotu na tekutiny s obsahom alkoholu. Antikvariát mu nejaké tri knižky vrátil ako nepredajné a on stojac vedľa mňa, sa ku mne obrátil so slovami: „Na, tu máš, darujem ti knihu". Nestačil som ani vhodne zareagovať, stihol som iba poďakovať. Darca sa z obchodíku vytratil ako gáfor a mne v ruke zostal životopis Exupéryho.
No a najviac ma teší ak je v knihe aj venovanie. Ak je tých pár viet napísaných úprimne a zo srdca, majú pre mňa často väčší význam ako samotná kniha. Asi najkrajšie riadky vpísala do jednej mne darovanej knihy, moja mladšia sestra. Svojim venovaním vylepšila knihu Paula Johnsona s názvom "Hrdinové" nasledovne:
