Mal krásnu krátku medenú srsť, vysoké nohy a veľké uši, ktoré mu pri behu rotovali okolo hlavy ako vrtuľa helikoptéry. Na tú dobu bol fakt drahý, stál 5000 Kčs, čo nebol malý peniaz a jeho kúpa mierne odčerpala rodinný rozpočet. Otec si však jeho zadováženie zlegitimizoval tým, že pre poľovníka je vlastníctvo psa nutnosťou. A potom tu boli ešte záujmy miestneho poľovníckeho združenia, ktoré malo záujem vybudovať dobrý psí mančaft, aby v poľovnom revíre boli zastúpené všetky druhy poľovníckych psov. Tak sa náš stavač pripojil k ďalším duričom, farbiarom a teriérom.
Volal sa Ron a bol skutočnou elitou medzi psami. Vedel fantasticky vetriť, bol ochotný nabehať desiatky kilometrov, výborne plával a nechal sa nablázniť na hľadanie imaginárnej zveriny. Keď však v chudobných lesoch narazil na niečo živé, oznámil to nádherným spôsobom, zastal v pohybe, vystrčil hlavu, zdvihol pravú nohu a chvost uviedol do vodorovnej polohy ako rysovacie pravítko. Však preto sa aj nazýval stavačom, aby ako hovoria poľovníci vystavoval zver. Asi takto:
Potom dostal signál a už sa vrhal do kríkov, vyháňal bažanty, prepelice a z rybníka zase kačice. Reálne ich však v zuboch často nemal. Niežeby bol otec zlý strelec, ale na poľovníka nejako nerád zabíjal zvieratá. Najradšej strieľal na asfaltové holuby. A paradoxne ako poľovník, nemal rád mäso z divočiny a v podstate nikto doma nechcel jesť ulovené niečo v lese alebo na poli. No a keďže otec nestrieľal, nacvičované aportovanie úlovku, sa Ronovi nahrádzalo hádzaním papekov a konárov.
Počas prechádzok lesom ho otec často nechal sedieť pri svojom poľovníckom klobúku zanechanom niekde na lesnej cestičke. Potom keď už nebolo vidieť ani klobúk ani psa, zapískal. Ron nás dobehol ako blesk a v zuboch niesol otcovu zelenú pokrývku hlavy. Za svoj výkon a oddanosť otcovmu klobúku si vyslúžil iba obyčajné pohladenie, potľapkanie po hrudi a slová „hodný pašák", čo mu však úplne stačilo, aby žiaril šťastím. Keď sme už boli veľmi ďaleko a hrozilo, že nás nebude počuť, otec fúkol do píšťalky, ktorú ľudský sluch nevníma a Ron bol zrazu vedľa nás, presne ako ten japonský biely pes Goro.
Mal však aj svoje zlozvyky. Strašne mu prekážal obecný rozhlas, pri jeho hraní neskutočne zavýjal a prehlušoval dôležité oznamy. Niečo podobné predvádzal aj počas mesačného splnu, vtedy sme na neho po nociach revali z okien, aby už konečne zmĺkol. No pomohlo len obuť si topánky, v pyžame vyjsť k jeho ohrade a hlasom prísneho bachara zarevať „Ron down!".
Tak ako každý pes, miloval váľať sa vo všetkom čo mu páchlo alebo voňalo, ťažko posúdiť, pretože to čo voňalo jemu nám skôr nie. Preto sa často stávalo, že po prechádzkach ho bolo potrebné riadne vykúpať, pretože na celom tele bol ponatieraný neskutočným svinstvom. Najväčšie škody však napáchal, keď mama vyvesila čerstvo vypraté prádlo alebo posteľnú bielizeň. Len čo zostal na dvore sám, strhol všetko zo šnúr a urobil z toho jednu guču plnú blata a jeho hrdzavej srsti. Pranie sa veru často opakovalo.
A ešte niečo, strašne miloval autá, až tak, že sa dobýjal do každého zaparkovaného v blízkosti domu. Často si odchádzajúca motorizovaná návšteva mohla nedobrovoľne odniesť nášho psa, ktorý čakal len na moment, keď sa otvoria dvere alebo kufor auta. Pre jeho väčšiu veľkosť sa však nedokázal tváriť až tak nenápadne. Láska k automobilom vznikla asi v jeho psom detstve, pretože jeho cvičiteľ ho do terénu často vozil v aute. My sme to už nerobili, on však po tom veľmi túžil.
Napriek týmto jeho úchylkám to bol fantastický pes. Bol priateľom, spoločníkom, strážcom, zabávačom, lovcom, pomocníkom. Už je niekoľko rokov vo večných lovištiach. Kurník šopa, keby som mal však rodinný dom, určite by na dvore behal takýto stavač a možno aj dvaja, nech nežeriem.
foto: zdroj internet
