Napríklad ak ide o dobro ako rozkoš, slasť, životný pôžitok, človek hovorí o hedonistickom dobre. Ak človek vníma dobro ako to, čo je užitočné a praktické pre život, je pravdepodobne zástancom utilitarizmu.Ten môže mať viac podôb:
Nietzscheho biologizmus považuje za dobro to, čo je biologicky hodnotné a prospešné pre vyšší vývoj a zdokonalenie ľudstva. Ak sa dobro vníma ako niečo prospešné pre národ, rasu, štát, hovoríme o nacionalistickom prístupe k dobru. V 19. a 20. storočí sme zaznamenali ešte jeden konkrétny utilitaristický prístup k dobru a to marxizmus, ktorý považoval za dobré iba to, čo slúžilo triednemu boju proletariátu a svetovej revolúcii.
B. Pascal tiež konštatoval, že je nemožné presne stanoviť čo je dobro, pretože niektorí vidia dobro v cnosti, iní ho vkladajú do zásady riadiť sa svojou prirodzenosťou. Ďalej existujú takí ľudia, ktorí dobro hľadajú v úplnej nevedomosti, v ataraxii alebo v rozkoši a sú aj takí, ktorí hovoria, že dobro ani nie je možné nájsť.
Čo je teda dobro? Podľa môjho skromného názoru je dobro to, čo je užitočné, čo je žiadúce a čo si zasluhuje, aby sme sa o to snažili. Napríklad Imanuel Kant snaženie o dobro vyjadril kategorickým imperatívom, keď žiada človeka, aby konal tak, aby sa maximum jeho konania mohlo stať všeobecným zákonom spoločnosti. Dobrom by mohlo byť to, čo je rovnako potrebné pre všetkých bez rozdielov, no tu sa nám opäť zamieša relativizmus, pretože na posúdenie toho, čo je dobré a čo zlé sú potrebné normy, ktoré sa v rôznych kultúrno-historických podmienkach nemusia zhodovať. A aj z kategorického imperatívu podľa Anzenbachera vyplýva, že určité jednanie môžeme považovať za morálne dobré iba vtedy, ak sme presvedčení, že každý človek, ktorý je v takej istej situácii ako my (ja), by mal jednať tak ako my (ja).
S tým dobrom je to teda zapeklité a podstata dobra sa dá zadefinovať asi len identifikáciou zla, čo je asi jednoduchšia cesta, pretože konkrétnych podôb zla, sa pri vnímaní sveta objavuje vo väčšej miere, ako samotného čistého dobra. Asi aj preto sa už v minulosti objavili pesimistické názory na svet a na človeka. Obec profétov a intelektuálov dostala do rúk jasný dôkaz o neexistencii dobra a o skazenosti človeka. Niektorí dokonca vyslovili názor, že človek vyšiel z ničoty a uberá sa do ničoty a dokonca jeden mal odvahu povedať, že Boh je mŕtvy!
Takže čo je teda dobro? Sedliackym rozumom vymyslené a filozoficky napísané, je dobro to, čo napomáha sebarozvoju každého súcna a bytia. To, čo živú bytosť počas jej existencie podporuje, je pre ňu dobrom. Naopak, čo ju brzdí a škodí jej životu, je pre ňu zlom.
V roku 1998 sa v Levoči uskutočnilo slovensko-české diskusné stretnutie pri okrúhlom stole na tému „Zodpovednosť za zlo". Pod zlom sa pracovne malo na mysli „také konanie jednotlivcov a spontánne utvorených či organizovaných societ, ktoré nepochybne ústi do mravnej, intelektuálnej, fyzickej deštrukcii ľudí, ľudských spoločenstiev a nezastavuje sa len v ľudskom svete, ale vo svojich dôsledkoch postihuje rozsiahle územné celky s ich ekosystémom i s nehmotným i hmotným dedičstvom". S týmto sa naozaj stotožňujem a myslím si, že toto je skutočné zlo v konkrétnej podobe.
Podobnosť so súčasnou realitou vo svete a hlavne na Slovensku je však čisto náhodná. Ak si však niekto myslí, že podobnosť so slovenskou realitou vidí, a že vyššie citované chápanie zla vníma, mal by využiť svoju slobodnú vôľu a voliť medzi dobrom a zlom.
