Otvára sa však aj iná otázka. Prečo k takémuto stavu vôbec došlo? Je na vine globálny trh a voľný pohyb tovarov a služieb? Nie som žiadny europesimista, ale napriek tomu si myslím, že čiastočne áno. Minimálne v tom, že sa stratila akákoľvek kontrola nad jednotlivými komoditami, a je známe, že krajina pôvodu sa vôbec nemusí zhodovať s krajinou balenia a expedovania. Asi aj preto nemeckí vedci konštatovali, že zdroj epidémie nebezpečnej črevnej nákazy sa možno nikdy nepodarí vypátrať.
A teraz späť ku už vyššie spomínanému zdroju zeleniny. Najvhodnejšie by bolo, keby naozaj každý konzument poznal svojho zeleninára a ovocinára, alebo aby aspoň predajca mal jasnú predstavu o pôvode predávanej zeleniny. Pochádzam z regiónu, kde bolo pestovanie zeleniny jedným z najbežnejších zamestnaní, alebo aspoň vedľajším príjmom. Pred pár rokmi sme vždy jedli len zeleninu, ktorá bola vypestovaná v tomto regióne s množstvom slnečných dní a zelenina bola iba sezónnou záležitosťou. To znamená, že sme jej mali dostatok, ale iba v tom čase, keď bolo jej vegetačné obdobie. Vôbec sme netúžili zajedať vianočného kapra paradajkou, alebo jesť na Silvestra uhorkový šalát. Zelenina sa jednoducho nekupovala celoročne v preplnených supermarketoch, ale rástla v záhradách a na poliach, a ako sa hovorí, vedeli sme čo sme jedli. To však bohužiaľ už dnes neplatí.
Dnes sa zelenina dováža cez pol sveta. Človek ani netuší, ako bola daná pochutina dopestovaná, čo sa s ňou celé dni a niekedy aj týždne dialo v skladoch a kontajneroch. No a potom vznikajú aj také problémy, ako je aj ten, ktorý desí už skoro celú Európu. Nechcem obviňovať globálny trh a hypermarkety, ale na dnešnom stave nesú určitý podiel viny, a to hlavne tým, že ponúkajú zeleninu za smiešne sumy už v januári, keď domáci pestovateľ (aspoň čiastočne dodržiavajúci vegetačné obdobie rastlín) ešte len pripravuje plodiny na výsadbu. Keďže zimy sú aj na juhu Slovenska predsa len tuhšie, ako tie španielske a portugalské, je jasné, že slovenskí, hlavne menší pestovatelia, nemajú šancu konkurovať stredomorskej klíme a chemickému urýchľovaniu. Sú síce schopní, vykurovaním a skleníkmi urýchliť rast plodín, ale nemôžu, a často ani nechcú takýmito trikmi vstupovať do prirodzeného života zeleniny, pretože často konzumujú tú istú zeleninu, ktorú sa snažia predať. A tak silní hráči vytlačili domácich pestovateľov, zlikvidovali mnohých konkrétnych lokálnych zeleninárov, ktorí boli v priamom kontakte so svojimi zákazníkmi.
Zhodou okolností som bol nedávno na návšteve u príbuzného, ktorého takéto problémy kvária už celé roky. Zaoberá sa pestovaním zeleniny, ako mnohí ďalší jeho rodáci. Aj napriek tomu, že si je vedomý, že globálny a európsky obchod je silný protivník, každoročne to skúša, pretože pestovanie a predaj zeleniny mu pomáha prežiť. Je však smutné, že už teraz, keď by konečne mohol zúročiť plody svojej práce, musí konštatovať, že boj s veternými mlynmi aj tento rok prehrá, pretože už teraz výkupná cena zeleniny nepokrýva ani jeho doteraz preinvestované náklady. Aj napriek jasnej prehre si však môže povedať: „hlavne, že sme zdraví".
A tak na záver ešte dodávam: Mali by sme vedieť, čo jeme a pestovatelia zeleniny by nemali klamať, pretože každé takéto klamstvo, odhalí divná farba, chuť, vôňa, absencia slnečných lúčov, ktoré znalec a vychutnávač zeleniny musí v jej pletivách cítiť a v neposlednom rade aj nebezpečná epidémia.
