Hluk kombajnov a vôňa čerstvo pokosených lánov pšenice boli spolu s cvrkotom lúčnych koníkov a trilkovaním škovránkov prvým soundtrackom prázdnin. Pamätám si na obdivné sledovanie pohybujúcich sa strojov, ktoré ako obrovský bylinožravci spásali celé zlaté polia. Ešte odtrhnúť zo dva plné klasy, pomrviť v dlaniach, zbaviť pliev a celú hrsť zŕn hodiť do úst. Po pár požutiach vzniká v ústach letná prázdninová žuvačka.
A na druhom konci dediny zrejúce semienka slnečníc, ktorých obrovské hlavy sa otáčajú za pálivým júlovým slnkom. Všetky hľadia jedným smerom ako členovia veľkého náboženského spoločenstva.
Pamätám si na letné hry pod starou hruškou, ktorá bombardovala hrajúcich sa dozrievajúcimi žltými plodmi. Pamätám si na množstvo života na vtedy veľkom dvore, rodiace sa mačky a zajace, priberajúce prasatá, liahnuce sa kuriatka a malé čínske kačky.
K tomu množstvo psích krížencov a najdúchov, často s bizarnými menami. Pod strechou domu uctievané lastovičky, ktoré požívali ľudskú ochranu pred agresívnymi a lenivými vrabcami.
Pamätám si na množstvo letného ovocia, na spásanie kríkov egrešov a ríbezlí. Na časy, keď sa marhule, broskyne a rajčiny mohli jesť neumyté, len tak odtrhnúť v záhrade, pošúchať o červené trenky a zahryznúť sa.
Pamätám si na oddych v dome z nabíjanej hliny, ktorého hrubé murivá chránili pred južanským slnkom. Spánok v spálni, vo veľkých dubových posteliach pod fotografiou dvoch šťastných ľudí.
V izbe obrovské vŕzgajúce kasne, v ktorých odpočívalo naškrobené prádlo a pomaly tuchli kožuchy a zimníky. Pamätám si na schovávačky v ich spoločnosti, na kutranie sa v v zásuvkách masívneho kredenca. Prehrabávanie sa v albumoch so starými fotografiami. Otázky: „Kto je toto?, Žije ešte?, Kde to bolo?, Kto to fotil?, Bol to dobrý človek? Bola pekná?".
Rád sa sem navraciam do dedinky mojich predkov. Do dediny, ktorá je obklopená rovinami a pahorkom s vinicami. Do dediny s jedným kostolom a s jednou krčmou. Do domu , kde som trávil detské letá. Všetko je v ňom už akosi oveľa menšie, ale vône, chute, vŕzganie podláh zostali.
Človek je tu stále odkázaný len na verejnoprávne programy a uvrhnutý do obdobia pred vznikom internetu. Ale to nevadí, veď starému domu a starému človeku tieto výdobytky moderného sveta nesvedčia. Večery sa tak stávajú dlhšie a zostáva tak viac času na rozprávanie sa, spomínanie a starej matke aj na modlitby, ktoré si často ševelí za všetkých blízkych, živých aj mŕtvych.
Keď sa potom lastovičky začnú združovať do veľkej rodiny, budú posedávať po elektrických vedeniach a priprvovať sa na odlet do teplých krajín, nastane koniec leta, koniec prázdnin, presne ako pred 25 rokmi.
