Nechcem však pokračovať takto historicky pateticky, pretože o to v tomto článku nepôjde. Na úvod jedno zamyslenie. Ak sa v historiografickej literatúre spomína, že už po tejto prvej masívnej vlne vysťahovalectva, žila len na území USA, slovenská etnická skupina dosahujúca počet až 750 000 osôb, tak potom mi vychádza, že skoro v každej slovenskej rodine by mali mať aspoň jedného Amerikána. Na toto moje tvrdenie by sa však zišiel aspoň jeden relevantný dôkaz. Teda nájsť aspoň jedného obyčajného priemerného obyvateľa Slovenska, ktorý by mohol tento predpoklad potvrdiť, a to práve v tomto momente. Čírou náhodou, mám takého naporúdzi. Samého seba. Potvrdzujem, že moja rodina z otcovej strany má určite aj svoju americkú vetvu.
Prvá stopa, ktorá to dokazuje, bola tak trochu spracovaná aj na mojom blogu v článkoch Po pradedových amerických stopách (pátranie po predkovi) a Pradedo nebol polygamista ani anarchista. Na základe získaných informácií som pochopil, že pradedova druhá návšteva USA smerovala práve k vlastnému bratovi, ktorý bol pravdepodobne už pred prvou svetovou vojnou rozhodnutý, že do svojho rodiska sa už nikdy nevráti. Pradedo však takto nerozmýšľal, z USA sa neskôr vrátil a splodil syna, môjho starého otca, ktorý sa tak stal synovcom minimálne jedného amerického strýka, Amerikána.
Ďalším dôkazom je aj pár fotografií, ktoré som objavil v starej škatuli, v dome starého otca, po jeho smrti. Fotografie sú skutočne nádherné a predstavujú rodinu môjho amerického prastrýka. Pozerám do tváre tých ľudí a rozmýšľam o ich osude. Často uvažujem, či aj oni vedia o mne (o nás), a či tiež premýšľajú o našich životoch.
Predmetné fotografie sú potvrdením aj vzájomného transatlantického kontaktu, čo okrem nich potvrdzuje aj jeden zachovaný list od samotného Amerikána, ktorý bol adresovaný môjmu starému otcovi. List je odpoveďou na žiadosť starého otca, ktorý sa v nádeji obracal na svoju americkú rodinu, keď sa liečil z vážnej choroby.
Prostredníctvom napísaných riadkov prosil o pomoc, s cieľom získať v Československu asi nedostupné lieky. Americká odpoveď bola odoslaná z USA 3. februára 1950 a priaznivá naozaj nebola. Dokazovala, že ani po celých desaťročiach emigrácie nebola finančná a sociálna situácia Amerikána a jeho rodiny priaznivá, pretože v liste píše: „na nás tiež prišlo plano, po sviatkoch (po Vianociach - poznámka autora) ženu som musel do špitála dať, na nohy i na ruku, ale už je doma, lež ma to koštuje vyše 600 dolárov, ja ale nezarobím od júna nijaký cent, neprichodí mi plat.... nedostávame žiadnej podpory na nás, je ťažko". Americký príbuzný však aj napriek vysokej cene lieku vyjadruje snahu pomôcť, no zároveň udáva najväčšiu prekážku tejto pomoci. Konkrétne píše: „ keby som mohol poslať, ale pošta neodošle do Československa, bo tam je taká ruská vláda, Amerika je proti takej vláde. Amerika neuznáva takú vládu, to je chyba, preto si nemysli, že ja nechcem, ale ani nemôžem". A na ďalšom mieste svoj argument znova zopakuje: „ aj v špitáli povedali, že Amerika neposiela takej vláde. Československo je spojené s Ruskom a Amerika odmieta takú vládu. A aj tak by si to nedostal do rúk svojich, to by boľševici zhabali".
Komunisticka diktatúra v Československu bola pravdepodobne skutočnou prekážkou aj ďalšej komunikácie. Kontakt sa prerušil a už sa nikdy neobnovil, dokonca ani po novembri 1989. Prečo? No jednoducho preto, že starý otec v mojej prítomnosti nikdy o rodine v USA nehovoril a otec zastupujúci strednú rodinnú generáciu sa svojho otca možno nikdy nepýtal. Starý otec a otec tu už nie sú a ja som asi jediný koho táto rodinná kapitolka zaujíma. Nemám sa však už koho opýtať, a preto som nútený skladať rozpadnutú mozaiku a pátrať na vlastnú päsť.
