Samozrejme, že nie je možné viniť celé náboženstvo a všetkých moslimov, ale treba priznať, že kým otvorená vojna proti „neveriacim" sa v priebehu stáročí stala v židovsko-kresťanskom okruhu len jednou tŕnistou kapitolou jeho dejín, vo svete islamu je inštitút boja za vlastného boha stále prítomným princípom viery, ktorý sa z času na čas dokonca premieňa z teologickej dogmy, na konkrétne násilné činy.
Džihád sa považuje za šiesty pilier islamskej viery, ktorý završuje päť základných znakov príslušnosti k islamu. Päť princípov islamu tvoria: vyznanie viery (šaháda), modlitba (salát), náboženská daň (zakát), pôst v mesiaci ramadán (saum) a púť do Mekky (hadždž). Džihád je síce v islame viacvýznamový termín (snaha, ale aj boj). Vyjadruje tak konanie dobra, boj proti vlastným slabostiam a nedostatkom, ale aj vojnu proti nepriateľom - neveriacim (džihád mečom, fyzický „boj na Božej ceste). Žiaľ, islamskí fundamentalisti často pri výklade džihádu zabúdajú nielen na iné konotácie pojmu, ale aj na jeho historický kontext.
Dokonca aj džihád vo význame fyzického boja mal spočiatku charakter obranných vojen proti tým, ktorí ohrozovali Mohamedových prívržencov, no postupne po etablovaní sa islamu nadobúdal aj charakter náboženských atakov s úmyslom podrobiť si nepriateľov, dokonca s cieľom islamizovať vtedy známy svet. O obranných vojnách Korán hovorí hlavne v mekkánskom období pôsobenia proroka Mohameda, čiže ešte priamo v tábore oponentov a nepriateľov proroka. V druhej sútre Koránu sa napríklad píše:
„A bojujte na ceste Božej proti tým, ktorí bojujú proti vám, avšak nečiňte bezprávie, lebo Boh nemiluje tých, ktorí sa bezprávia dopúšťajú." (2:190)
V období po úteku proroka z Mekky do Mediny, keď sa už prívrženci Alaha necítia byť ohrození a pozície islamu sa postupne posilňujú, mení sa aj charakter Koránskych sútier venujúcich sa otázkam džihádu. Obranná vojna sa mení na ofenzívu proti nepriateľom, pohanom a modloslužobníkom. Deviata sútra Koránu priamo vyzýva moslimov k aktívnemu boju v mene Boha.
V Koráne nachádzame tieto verše :
„Až uplynú posvätné mesiace, potom zabíjajte modloslužobníkov, kdekoľvek ich nájdete, zajmite ich, obliehajte ich a chystajte proti nim všemožné nástrahy." (9:5)
„Bojujte teda proti nim a Boh ich s vašimi rukami potrestá a zahanbí a dopomôže vám k víťazstvu nad nimi a uzdraví hrude veriacich." (9:14)
„On je ten, ktorý vyslal posla Svojho so správnym vedením a pravdivým náboženstvom, aby zvíťazilo nad všetkými inými, aj keď sa to nepáči modloslužobníkom." (9:33)
„Vy, ktorí veríte! Čo je s vami, keď je vám povedané: Vytiahnite do boja na ceste Božej! Ste ako prikovaní k zemi? Čo sa vám páči viac, život na tomto, či na onom svete?..." (9:38)
Posledný citovaný verš z 9. súry uvádzam preto, aby som ilustroval, aký dôležitý bol svätý boj v islamskej tradícii, pričom podotýkam, že v súčasnosti by bolo najprijateľnejšie používať už len minulý čas. Súčasným islamistom by malo byť jasné, že tieto výzvy na svätý boj boli adresované prorokovým súčasníkom. V dnešnom globalizovanom a demokratizujúcom sa svete, by bolo najvhodnejšie keby sa všetci organizovaní a samozvaní „svätí bojovníci" navracali k mekkánskemu obdobiu. Keď nedokážu pozitívne reflektovať na otázky súčasnej doby, príkladom by im malo byť historické obdobie, keď si islam vymedzoval vzťah k dvom iným náboženstvám, s ktorými zdieľal časť obsahu a aj priestor vzniku.
V raných dobách islamu totižto ani samotní moslimovia nechápali svoju vieru ako nové náboženstvo, ale skôr ako vyvrcholenie božích snáh, ktoré podľa islamu stroskotali u židov a kresťanov. V minulosti bolo prirodzené, že pre moslimov boli judaizmus a kresťanstvo tiež pravou vierou a aj ich sväté písma (Tóra a Nový zákon) boli považované za božie slová. Aj islamský prorok Mohamed stanovil pravidlá, ako sa má postupovať voči židom a kresťanom „vlastníkom Písma - ľudom Knihy" (ahl al-Kitáb).
Dokonca aj keď boli podrobení islamskou štátnou mocou, nemali byť „ľudia Knihy" násilím nútení konvertovať na islam. V prípade, že sa židovské a kresťanské obyvateľstvo dostalo pod islamskú správu, nemalo byť vôbec kultúrne asimilované. Naopak podrobené obyvateľstvo si zachovávalo svoju religiozitu, zotrvávalo na svojej pôde, pričom vlastníci pôdy boli často zaviazaní iba k platbe daní.
Príkladom takéhoto spolužitia bol aj v stredoveku existujúci Córdobský kalifát (tzv. Západný kalifát), ktorý sa rozprestieral na asi 80%-tách Pyrenejského polostrova a v časti severnej Afriky. Jednalo sa o vyspelý štátny útvar, ktorý kultúrou a vzdelanosťou prevyšoval väčšinu vtedajších európskych štátov. V rámci kalifátu viac-menej v pokoji koexistovali židia, kresťania aj moslimovia, pričom židia a kresťania sa často dostávali do vysokých kruhov moslimskej spoločnosti, pričom vykonávali aj vážené povolania a štátnické funkcie.
Islam, ako často do minulosti zahľadené náboženstvo, by malo objavovať a prezentovať práve tento rozmer svojej historickej skúsenosti. Paradoxne sa tak minulosti musí sčasti vzdať, ale aj sa z nej zároveň poučiť. Hlavne by tak samozrejme mali urobiť ľudia, bez rozdielu na odpoveď na otázku „či bol najskôr Boh, ktorý vymyslel človeka, alebo človek, ktorý si vymyslel Boha" (použité v predmetnom rozhovore), pretože v popredí je vždy človek.
