Zápas dvoch dedinských mužstiev sa o chvíľu začne. Lavičky plné ľudí, šarvanci posedávajú za bránami na zábradlí alebo sa vešajú na brvná brán. Všetci čakajú na domácich hrdinov. Zo šatní vychádzajú skutoční páni futbalisti, obyčajní chlapi, manželia, synovia, bratia, bratranci, strýkovia. Každý divák má v mančafte trocha svojej krvi.
Hráči v úzkych tričkách a v podozrivo malých trenkách sa musia najskôr rozbehať. Možno si v šatni museli dať aj jedného vyrovnávaka, pretože sobotné predzápasné večery patria vždy krčmám, svadbám alebo zábavám. Rozhodca vyhadzuje do vzduchu mincu, výber bránky a lopty je tým uskutočnený. Kapitáni mužstiev si ešte podajú ruky a hvizd rozhodcu spúšťa tento nedeľný rurálny športový sviatok.
Ihriskom sa už po pár minútach ozýva: „pome chlapci, pome do toho!, alebo „my chceme gól, my chceme gól!". Hra sa rozbieha pomaly, no netaktizuje sa. Vznikajú prvé vzrušujúce akcie a obranné zákroky, ktorým robia zvukovú kulisu diváci.
„Hej čo to bolo ? Faul! Rozhodca, to bol faul. Však to bol aspoň dvojmetrový obsajd (cháp off-side), čo si slepý?".
Hlavný rozhodca začína mať zjavne problémy so spravodlivosťou. Na verdikty rozhodcov sa spustia vulgárne nadávky zo strany chlapov s vychladenými ležiakmi v rukách. Veď sú to odborníci na futbal a jeho pravidlá, ešte pred pár rokmi sami naháňali koženú loptu. Ženy a deti tiež nie sú spokojné s rozhodnutiami arbitrov. Rozhodovať na ich domácej pôde a nevedieť čo sa patrí, tak to je prešľap hodný opovrhnutia.
„Fúúúj , rozhodcovi mrkvu!, Rozhodca je výfuk a výfuk je čierny!". Chlapi pridávajú aj zaťaté päste a vyhrážky, „ však počkaj, keď pôjdeš dole z ihriska, ty čierny oný".
Rozhodca sa pod váhou vyhrážok prebúdza z letargie, v rýchlosti si osvojuje správne pravidlá a razom sa na ten futbal dá pozerať. Chlapi behajú po ihrisku o dušu, zakladajú akciu za akciou. Hra sa prenáša od jednej brány k druhej. Brankári vyťahujú svoje triky, lietajú vzduchom ako čínske filmové hviezdy kung- fu filmov, ani blato a kaluže im vo výkonoch neprekážajú.
„Pome chlapi pome, dáme góla dáme!"
Hráči predvádzajú pätičky, nožničky, hlavičky, akoby vyrástli v slumoch brazílskych miest. A to všetko bez sofistikovaných tréningov, masáží a iba v obyčajných gumených kopačkách. Obecenstvo kričí, povzbudzuje, bubnuje, trúbi a pritom stíha lúskať pražené semienka slnečnice. Lopta opúšťa ihrisko. Po vykopnutú loptu bežia šarvanci až do poľa a ten najrýchlejší ju vracia späť do hry. Akcia sa začína od autového vhadzovania, hrá sa po zemi na pár dotykov, presná prihrávka, česká ulička a gól.
„Gól, gól!", revú domáci.
Zápas by sa hádam mohol aj skončiť. „Sudca čas!", upozorňuje obecenstvo rozhodcu. Ten po chvíli kukne na digitálky a prerušovaným písknutím ukončuje zápas. Ešte podanie rúk a odchod pod sprchy. Rozhodcovia dostanú miesto kopancov a faciek pár pochvalných potľapkaní a nejaký ten litrík vína.
Ženy a deti sa pomaly navracajú do svojich dvorov a domov. Ešte chvíľu v skupinkách klebetia na chodníkoch a matky pohlavkujú roztopašné deti. Mužskí fanúšikovia sa spolu s futbalistami presúvajú do krčmy, kde sa zápas do neskorej noci rozoberá z taktickej a telovýchovnej stránky.
