Tráviť jeho pár dní na nemocničnom lôžku bola pre mňa nová skúsenosť. Netvrdím, že strašná, no poznačujúca. Chirurgicky síce nepoškvrnený, ale nejaké tie malé jazvičky som si aj tak odniesol. Spôsobila ich samota, a to iba niekoľkodňová odlúčenosť od mojej rodiny. Na túto rodinnú abstinenciu bola moja vôľa naozaj prislabá. Ich návšteva bola každý deň jedinou svetlou chvíľkou, medzi čumením do bieleho vysokého stropu a sledovaním bubliniek v hadičkách infúzie.
Chýbali mi tie spoločné rodinné chvíle. Dotyky, pohladenia a bozky na rozlúčku, ráno a pred spaním. Chýbali mi otázky pri písaní domácich úloh, lístočky potravín potrebných k príprave večere a ranné viazania šnúrok na detských topánkach. Chýbali mi vône ženských a detských vlasov, aróma manželkinho parfému a buket jedál, ktoré moja polovička ochucuje bylinkami. Namiesto toho som bol vystavený len chirurgickej sterilite, neznámym hlasom, pokrmom bez chuti a milým slovám vyslovených z povinnosti. Zrazu na pár dní absentovalo úplne skoro všetko, čo pripomínalo domov.
Ešte väčší súmrak zahalil moju myseľ po rodinnom pohrebe. Pochovať blízkeho človeka je jedna z najťažších vecí na svete, robiť tak pred Vianocami je už z kategórie „toto nechcem zažiť, ani v najhoršom sne". V tých dňoch ma úplne obkľúčili úvahy o pominuteľnosti, ktoré ma nahlodávali aj po mojom banálnom zdravotnom probléme.
Nakoniec tieto chmáry predsa len rozohnali vianočné sviatky, prežité síce v diétnom režime, ale aspoň v kruhu rodiny. V blízkosti svetiel v očiach, milých slov a detských múdrostí, ktoré zabraňujú temnote, aby zastrela dušu.
