Za jeho kopernikovským obratom stálo zistenie, že malé novonarodené mačence stratili svoju mačaciu matku. Priznám sa, naozaj nedokážem racionálne pochopiť, ako na túto skutočnosť prišiel. Asi videl, že o mačiatka sa stará jeho šéfka (stará mama) a tak sa asi aj on rozhodol, že sa pridá k záchrannej akcii a jednoducho si ich zobral pod ochranné krídla.
Tak toto je on. Jedná sa o jednu z mála unikátnych fotografií, pretože Negro nenávidí fotenie.
Samozrejme, že ich nedokázal kŕmiť, ale keby bol na to anatomický vybavený, verím, že aj toho by bol schopný. Kŕmenie teda zabezpečovala stará mama a on prebral zodpovednosť za ochranu, výchovu a opateru. Začal s nimi spávať, sledovať ich prvé kroky po dvore a každé nebezpečné vzdialenie sa od hlavného domovského stanovištia ohlasoval hlasným alarmujúcim štekotom. Ak mača prekročilo ním stanovenú hranicu, jednoducho sa za ním rozbehol a chňapol ho za krkom. Samozrejme vždy stisol len jemne, tak matersky a starostlivo preniesol mača do pelechu. Len čo položil jedno, rozbehol sa za ďalším. Túto prácu bol schopný vykonávať celý deň a stal sa z neho normálny starostlivý rodič.
A tu sú jeho zverenkyne:
Jeho výchovná misia stále pokračuje, mačiatka trocha povyrástli, a jeho materský pud, aj keď ide o psa sa ešte viac rozvinul. Prejavilo sa to aj v tomto čase chladných nocí a rán. Normálne sa naučil ukladať mačiatka na večerný spánok a nadobudol schopnosť dokonca zabaliť ich do deky a vytvoriť im teplý pelíšok. Veľmi ťažko sa tento fakt dokazuje, pretože ochranu mačiek pes zobral tak vážne, že nedovolí ani ich fotenie a hladkanie. Ich pohladenie je možné len vtedy, keď sa Negro vzdiali a nájde si trocha času sám pre seba.
A ešte jeden paradox. V tom istom čase priniesla na svet svoje potomstvo aj druhá mačka z dvora. Tá sa o svoje detičky vzorne stará. Materské mačacie mlieko bolo pre jej potomstvo prospešné a mačiatka druhej mačacej rodiny sú vitálnejšie a fyzicky silnejšie. V ich prípade sa v Negrovi opäť prebúdzajú protimačacie pudy. Tieto mačatá aj s ich matkou jednoducho nemôže ani citiť. Na hlavný dvor nesmú a ak áno, tak len vo výškach. Je teda skutočnou záhadou, čo viedlo psa k sociálnemu cíteniu k opusteným mačiatkam a k prekonaniu medzidruhového nepriateľstva.
