Zastavujem sa na mieste, kde ešte prednedávnom rástlo tisíce malých sĺnk, ktoré ako satelity smerovali k svojmu slnečnému božstvu.
Bol horúci júlový deň, keď som bol na týchto miestach. V tom sparnom letnom dni, aj on bol ešte živím, aj keď slabnúcim koreňom. Určite by mi to dosvedčili aj tie slnečnice, ale teraz je tu len tajga pokrytá snehom, ticho, chlad a mráz, ktorý zabodáva svoje ostne pod nechty.
Dnes je všetko inak. Kráčam touto krajinou, na vŕšok krížov, vo vrecku sviečka, ktorá bude v tomto mraze malým teplým svetielkom spomienok. Všetko je úplne inak a aj to Slnko sa dnes tvári akosi divne. Dopadá na neho chmára, deň sa začína ako dlhé svitanie, všade vládne studené svetlo a mrazivé ticho. Pozerám do svetelného kotúča a v pamäti sa mi vynára správa o zatmení. Žmúrim, nútim oči hľadieť priamo do studeného oslepujúceho svetla a až tak zbadám Slnko v tieni Luny.
Nevydržím však dlho, klopím zrak a na bielom snehu sa mi ešte dlho potom premietajú tmavé škvrny. Neskôr sa stratia a ja v snehu badám stopy.
Zastavím sa, stopy v snehu ma vždy fascinovali. Vždy boli pre mňa dôkazom pohybu, rozmanitosti a symbolom života, aj keď dnes je všetko úplne inak, ako v tom horúcom lete, keď dozrievalo obilie a broskyne. Polia a stromy sú prázdne, vtáctvo stíchlo, Slnko je v tieni a nechcené plody jesene požiera mráz.
No stopy v snehu sú aj svedkom nových príchodov a preto, keď sa Slnko vymaní z tieňa Luny, opúšťam vŕšok krížov, pri plamienku sviečky zanechám svoje korene a ponáhľam sa pohladiť nový pokrvný výhonok, ktorý sa zrodil s prvým minuloročným snehom.
