Zatiaľ odolávam, ale keď sledujem pribúdajúce nové blogy, schyľuje sa k môjmu blogerskému abstinenčnému príznaku. Prichádza znova známy nepokoj, v rýchlosti spomínam na dnešné zážitky, na myšlienky, ktoré sa mi od rána prehnali hlavou. Pýtam sa sám seba: „ Tak, o čom dáš dnes?". Odpovedám : „ Neviem, počkám si".
Aha toto by bolo dobré, sledujúc diskusiu o sexuálnych škandáloch v rímskokatolíckej cirkvi. Volím čistý papier v textovom editore a už mám pripravených pár viet o zdravej sexualite , teda o potrebe ľudskej sexuality, podfarbené aj spomienkami na pár pravoslávnych a gréckokatolíckych, ešte nevysvätených kňazov, ktorí mali možnosť výberu medzi celibátom a ženbou. Všetci boli rozhodnutí pre manželstvo a pre deti. Mal som s nimi tú česť na vojenčine. Neviem, či sú dnes dobrými kňazmi, ale udivovali ma ich rozhovory o ženách a o ich pripravenosti na manželstvo. O nežnom pohlaví rozprávali tak, že aj ja už ženáč, som od údivu mlčal a počúval ich milé pohľady na ženské pokolenie. Bolo veľmi sympatické, ako slušnými slovami ospevovali dievčenskú a ženskú krásu. Spievali chválospevy na jej nositeľky, ktoré sa prechádzali po chodníkoch za plotom kasární. Medzi vojakmi základnej služby to bolo naozaj nezvyčajné, pretože ostatní obyvatelia kasární po dlhšej sexuálnej abstinencii , používali predsa len iný opis daných skutočností. No potom volím radšej krížik v pravom hornom rohu textového editora a na otázku, či uložiť, odpovedám nie. Nie, naozaj nechcem ísť do diskusného ringu so všetkými tými, ktorí nevidia chyby v nimi uznávanej inštitúcii. Už som to raz urobil, ešte niekde na začiatku môjho krátkeho blogovania a odniesol som si za svoj otvorený názor a malú verejnú spoveď o stave mojej viery, len kritiku dokonca aj od kňazov tiež blogerov, od ktorých som to skutočne nečakal.
Ale dlho nevydržím a pýtam si nový list. Tak o čom teda dám, skúsim nejaký politický? Politickou realitou motivované blogy majú úspech, to ľudia čítajú. Mydlím si ruky a chystám sa na prvé údery do klávesnice. Len čo už vymyslíš v dnešnej dobe politického marazmu, komentár na to, čo už komentovali iní a bude to opäť len nejaký paškvil, snažiaci sa podobať na politickú analýzu alebo glosu. Inšpirácia neprichádza a ja kŕčovito sťahujem späť svoje pazúry zamerané na klávesnicu počítača. No veď o čom mám písať, na žiadnej tlačovke som nebol, nesledoval som v poslednom čase žiadnu politickú reláciu, politikov osobne nepoznám, netykám si s nimi a čo už takého odhalíš v slovenskej politike, keď aj profesionálni novinári sa o veľa veciach len domnievajú. Všetko je len o dohadoch. Veď nedokázateľné je aj to, že firmy blízke politickým predstaviteľom vládnych strán sú zaangažované v zákazkách štátu. Správy o rozkrádaní verejných financií sú vždy len v štádiu pravdepodobnosti, ktorá len zriedka hraničí s istotou. Prieskumy verejnej mienky venované najbližším voľbám ma nezaujímajú, považujem ich za neobjektívne, to už viac verím športovému stávkovaniu. A to, že sa premiér obáva pravice je už dávno známa vec, aj keď slovenská pravica je nebezpečná iba ak naplní slová kniežaťa Svätopluka, alebo ak si osvojí heslo EÚ „Zjednotení v rozmanitosti" . Ináč povedané je nebezpečná iba ako zlepenec.
Tak o čom dám? O poľskej leteckej katastrofe a islandskej sopke, by bolo už naozaj ako s krížikom po pohrebe, či ako by sa dal doslovne preložiť, od bratov Čechov požičaný okrídlený výraz.
Dám nejaký zo života, napríklad o tom, ako som bol pre dcérku v škôlke o trocha skôr, ako zvyčajne, s úmyslom urobiť jej radosť. A ona sa mi odvďačila plačom, pretože ju pani učiteľka zobudila z poobedného spánku skôr ako ostatné deti. Aký je záver? Deťom a ženám nikdy nevyhovieš. To je blbosť, nie som žiadny macho. Mažem.
Nie, dám radšej o nešťastnej láske, s ktorej prejavmi som sa dnes stretol pri tej spomínanej ceste zo škôlky. Kráčajúc a držiac dcérku za rúčku, sa oproti nám za bieleho dňa tackal mladý muž, pristavil sa a plakal. Podal mi trocha, asi po páde zranenú ruku a so slzami v očiach mi oznámil, že ho nechala frajerka. Z jeho dosť neartikulovaného prednesu som sa dozvedel, že vzťah trval dva roky a on sa musel po včerajšom rozchode opiť a zaliať tak žiaľ. Opýtal som sa ho na jeho vek a on bľabotal niečo o štvrťstoročí, tak som mu odpovedal, že ešte má pred sebou dlhú cestu, že stretne ešte veľa lások, že srdce sa teraz zahojí a ešte schytá niekoľko ďalších jazvičiek. Ale on si húdol len svoje, tak som sa s ním zdvorilo a trocha aj so strachu (bolo so mnou malé dieťa) rozlúčil. Veď, čo ja môžem kázať niekomu o láske, na to nie som oprávnený ( aj keď môžem povedať, že mám lásky plný byt, nesťažujem sa). A tak radšej zatlačím na klávesu delete. Inšpirácie sú týmto vyčerpané.
