Je to naozaj zvláštny vek. Nie ste už žiadny mládenec, ale starší a zrelší vás považujú za zasrana. Častejšie sa vám stáva, že sú k vám neúctivé obe strany. Pubertiaci vám niekedy kľudne zatykajú a tí skôr narodení tiež. Sú aj iné situácie, keď vás ostrakizuje každá strana súčasne. Pre jedných ste pristarý, ako z českého filmu „Vrať se do hrobu" a pre druhých sopliak s mliekom na brade.
Keď mojim študentom napríklad poviem, že im odporúčam do pozornosti práce mladých historikov, takých v mojom veku, na ich tvárach pobadám úsmev a niekedy aj pohoršenie nad mojou samoľúbosťou a domýšľavosťou.
Preto zaznie z mojej strany otázka: „Čo vari máte pocit, že nie som už mladý?"
Zborová odpoveď ( musím podotknúť s vysokou dávkou sarkazmu): „Ale áno!".
Ak sa zase s niečím pochválim, posťažujem alebo na niečo pospomínam (z môjho krátko-dlhého života) v spoločnosti mojich starších priateľov už s Abrahámovými rokmi, dostanem skoro až starecké zahriaknutie, že čo sa sťažujem taký mlaďas, to predsa oni v mojom veku ešte iné veci dokazovali. Najviac sa rozčertia, keď spomeniem nejaké boľačky, ktoré oni tridsiatnikovi neuznajú, lebo bolenie krížov patrí iba k ich vekovej kategórii.
Tak sa potácam medzi dvom tábormi mojich mladých a vekovo starších priateľov, a v oboch prípadoch sa tak trocha niekedy cítim ako vyvrheľ. Pre jedných už mám odžité a pre druhých ešte stále nie. S jednými už nestačím a na druhých ešte nestačím.
A to už ani nehovorím o rýchlosti plynutia času. Mám pocit, že čas sa každým rokom zrýchľuje a sú dni, keď registrujem len brieždenie a stmievanie.
