Muži zákona potom konajú neuvážene a nezodpovedne. Rozbíjajú policajné vozidlá, aj keď práve nie sú aktérmi divokých pouličných naháňačiek. Sem-tam zmlátia sprejerov legálne tvoriacich svoje diela. Inokedy pribalia výbušninu nič netušiacemu cestujúcemu, alebo sa odviažu pri použití obuškov a vodných diel. Niekedy akoby nechceli v akčnosti zaostávať ani ich mestskí kolegovia, a tak aspoň postrčia dôchodcu, dobrovoľne sa starajúceho o mestskú zeleň, a ten príde o zub.
Podľa týchto správ, je najlepšie sa mužom v policajných uniformách radšej vyhnúť veľkým oblúkom (však mnohí tak aj robia). Samozrejme, že súdiť podľa takýchto individuálnych prípadov nie je správné, pretože mnohí policajti si robia prácu čestne, a napriek tomu často doplácajú na čierne ovce v zelených radoch, ako aj príslušníci iných profesií.
Ja som mal našťastie s mužmi zákona len samé dobré skúsenosti. Spomínam si len na dve a podotýkam, že mali aj pridanú hodnotou, v podobe nového poznania, zábavy a raz aj jazykovedného poučenia.
Prvou skúsenosťou bol len obyčajný svedecký výsluch. Bol som v pozícii svedka skutku, o ktorom som ani netušil, že sa vôbec stal. Dokonca som sa v danom čase, ani nenachádzal na predmetnom mieste. To však mužom spravodlivosti neprekážalo, dôležité predsa bolo: vypočúvať, zapisovať a vyšetrovať!
Vtedy som mal asi šestnásť. Sedel som na studenej stoličke v červených trenkách a uškŕňal som sa na policajta ťukajúceho do písacieho stroja. Práve tvoril ďalšiu o ničom hovoriacu zápisnicu, plnú vážne znejúcich slov a byrokratických kudrliniek, ktorej záverom bolo konštatovanie, že som na mieste "zločinu" vlastne nebol. Bol to však naozaj ťažký výsluch. Celý čas som bojoval s výbuchom smiechu, keď sa z policajnej vysielačky ozývalo, že „košiar" volá „orla". Bol to pre mňa dôkaz policajnej invenčnosti, veď v regióne žírnych rovín, nebolo po živej ovci a košiaroch ani stopy a orol sa tiež vyskytoval len v encyklopédiách.
Druhá skúsenosť sa odohrala tiež niekedy začiatkom 90. rokov 20. storočia. Práve som vyrástol z červených treniek, policajti sa ešte prevážali na dosluhujúcich autách bývalej (V)erejnej (B)ezpečnosti a ja stále iba na bicykli. Celé sa to odohralo takto:
Na bicykli sme sa viezli dvaja, ja a kamarát. On pedáloval, ja som sedel na šaragli. Zrazu sa vedľa nás objavila policajná Volga a z auta vystrčená ruka policajta. Pochopili sme, že musíme zastať a urobila tak aj Volga. Policajt, sediaci na sedadle spolujazdca sa ukazujúc na šaragľu opýtal:
„Čo je toto?"
Ja, že šaragľa.
On, že čo?
Ja, že šaragľa.
On, že aká šaragľa. Myslel som si, že chce vedieť aj jej druhový názov, tak som mu poslušne odpovedal, že šaragľa bicyklová.
On, že nech si nerobím srandu, že spisovne sa to predsa volá bicyklový batožinový nosič.
Našťastie muži zákona nepoužili žiadne donucovacie prostriedky. Akurát nám nakázali, aby sme okamžite vykonali výmenu ventilov medzi predným a zadným kolesom. Na naše začudovanie sa, že po tomto úkone predsa prídeme o všetok vzduch z bicyklových duší, sa len pousmiali a vydali sa ďalej zabávať a poučovať.
