Často sme pri pive zvádzali dišputy na rôzne politické témy, od Havlovho šatníka, až po rozpad česko-slovenskej federácie. Náš oduševnený priateľ už vtedy tvrdil, že federácia sa rozpadne, čo sme my ostatní kategoricky zavrhli. Niežeby by to bolo nepredstaviteľné, neuveriteľný bol hlavne ním predostretý časový horizont. Tvrdil, že dáva federácii rok, maximálne dva. Neverili sme, dokonca sme sa nad jeho výrokom pousmiali. On však trval na svojom, a tak sme sa stavili o basu šampanského, že sa tak nestane.
A potom niekedy na jeseň v roku 1991 rozvášnený dav na bratislavskom Námestí SNP ohádzal česko-slovenského prezidenta vajíčkami, a my sme si uvedomili, že by možno nebolo zlé nejakú tú korunu pomaly odkladať na basu šumivého moku. Presvedčenie o prehratej stávke sa zvyšovalo aj v lete v roku 1992, keď sa nám medzi plápolajúcimi plameňmi vatier zvrchovanosti strácali aj kontúry spoločného hlavného mesta. Po stretnutí dvoch premiérov v záhrade brnianskej vily Tugendhat bolo však už úplne jasné, že sme stávku definitívne prehrali.
1.septembra 1992 bola potom slávnostné schválená Ústava SR. Vznikol tak zákon zákonov, v ktorom sa hneď v úvode písalo o slovenskom národe, ktorý sa spolu s príslušníkmi národnostných menšín a etnických skupín žijúcich na území Slovenskej republiky bude snažiť o uplatňovanie demokratickej formy vlády, ochranu slobody, rozvoj duchovnej kultúry a hospodárskej prosperity. Bola to vôbec prvá ústava, ktorú sme vo svojich životoch čítali. Napísané slová zneli naozaj vznešene, a tak sme prechádzali hlavu po hlave, článok po článku, a aj napriek suchému právnickému jazyku, sme aj my neveriaci Tomášovia považovali tento dokument za celkom dobrý začiatok niečoho nového.
A potom prišiel deň, keď sa kamarátove slová naplnili. Vznikol štát, ktorému bola septembrová ústava určená. Mnohí sa tešili a oslavovali. Tešil sa aj náš priateľ, no nás ovládol smútok. Nie z prehratej stávky, ale z toho, ako ústavní rodičia svoje dieťa často zneužívali(jú).
