MS v hokeji
Naše hokejové majstrovstvá sa každoročne odohrávali na asfalte. K nám južanom prichádzala mrazivá zima sporadickejšie, ako horúce letá, a tak sa väčšina z nás korčuľovať ani nenaučila. Namiesto tupenia korčúľ sme tak drali tramky, číňanky a botasky. Improvizované ihrisko vznikalo behom krátkej chvíle a hra mala aj svoje mantinely, ohraničené nielen drevenými paletami ukoristenými v blízkom štátnom podniku, ale aj inovovanými pravidlami hry. Sledovať zakázané uvoľnenia nemalo vôbec zmysel, fauly sa síce trestali, ale aj rýchlo odpúšťali. Dokonca aj ten, keď Juro v zápale hry urobil Zuzane pod okom monokel. Ona mu okamžite odpustila a on si ju o pár rokov zobral za manželku, čo dokazuje okrem veľkosti lásky, aj silu športu.
Wimbledon
So záverom školského roka prišiel vždy Wimbledon, najstarší a najprestížnejší tenisový turnaj na svete. Zrazu sa naša málo frekventovaná ulica zmenila na tenisový dvorec, na ktorý každodenne vstupovali tie najslávnejšie tenisové mená. Nechýbali čiary, sieť a ani občerstvenie. Všetko bolo ako naozaj, absentovala snáď iba zelená tráva, tak typická pre Wimbledon.
MS vo futbale
Hoci sa skutočné majstrovstvá sveta (Európy) konajú už tradične každé štyri roky, tie naše sme niekedy dokázali usporiadať aj párkrát do roka. Samozrejme, že najvyšší kredit mali tie, ktoré sa konali súbežne s tými ozajstnými. Osobne som sa tak zúčastnil tých v Mexiku a v Taliansku. Tie v roku 1994 som už z objektívnych príčin bojkotoval, pretože hrať sa na Stoičkova, Baggia, Romária alebo Klinsmanna rok po maturite by možno svetovému futbalu neublížilo, ale za hranicou normálnosti by to bolo určite.
Hry v skupinách boli vždy veľmi náročné, veď reprezentanti museli často odohrať v jeden deň zápasy aj za niekoľko technicky a takticky rozdielnych krajín. Trávili sme tak na ihrisku celé hodiny a živili sa len vodou a chlebovými zlepencami donesených z domu. Len Rudo si nikdy nič nepriniesol. Stačilo mu, keď si od každého čo-to odhryzol a upil, a okamžite zahnal hlad a smäd. Bol to naozaj vyspelý hráč, a čo sa jedla týka, aj na to mal výnimočnú techniku a neskutočne obrovské ústa.
Olympijské roky
Olympijské roky boli z hľadiska športu asi najfantastickejšie. Zimné olympiády boli síce na disciplíny chudobnejšie, ale keď aj na naše južanské hlavy napadal sneh, získali vždy punc skutočných zimných hier. Najlepšie boli tie, keď celé Slovensko zasiahli snehové kalamity. Vtedy nechýbali ani sankárske disciplíny a skoky na lyžiach.
Letné olympiády, to už bola iná káva. Veď len atletika - kráľovná športu, ponúkala nepreberné možnosti. A tak sa vrhalo, hádzalo, behalo a skákalo, pričom na jeden pamätný skok do diaľky si určite ešte pamätá aj moja kostrč. V jednom ročníku bol zaradený dokonca aj šerm, ktorý bol však z dôvodu vyššej pravdepodobnosti úrazov z hier okamžite vypustený. Oprávnene, pretože aj dnes si myslím, že rozťať hornú peru súperovi bol naozaj dostatočný dôvod na vyradenie tejto disciplíny. Veď Roman sa z dvora vytratil na celý týždeň, a ešte mesiac si nemohol vychutnať kyslé kubánske pomaranče podávané v školskej jedálni.
Tour de France alebo aj Preteky mieru
Človek, ktorý sa nevedel bicyklovať, snáď ani neexistoval. Aj preto sa v každom dvore našiel minimálne jeden bicykel, ktorý sa už po malých úpravách zmenil na pretekársky. Potom sa stačilo len rozcvičiť, vyhrnúť si tepláky, nasadnúť, roztočiť pedále a poďho závodiť. Počas pretekov nechýbali tesné mikrosúboje, špurty, pády a ani rozbité kolená. Kto sa odtrhol od pelotónu mohol skončiť ešte horšie.
Hovoriť by o tom mohol aj Laco, ktorý raz zaostal a po snahe dobehnúť unikajúcu skupinu zabudol na ostražitosť a nedal prednosť motocyklu. Zrážke s o niečo starším Robom na Simsone Enduro už nedokázal zabrániť. Čas a pelotón sa vtedy mlčky zastavili. Motorkár a cyklista sa zrazu v jednom momente šmýkali po asfalte. Plechy rinčali, iskry lietali a laminát sa lámal. Robo sa pochopiteľne zľakol, že Laca zabil. Ten však po kolízii okamžite naskočil na bicykel, aby dorazil do cieľa so cťou, a aby sa hlavne vyhol Robovmu hnevu. Ten ešte dlho kričal za pelotónom a všetkých nás častoval hanlivými slovami, ktorými sa niekedy označuje mužské prirodzenie.
Taký je však šport, je plný víťaztiev, ale aj pádov, no a nemá vždy iba slušných fanúšikov.
