Obloha sa farbí do karmínova.
Kohútí proféti hrdelným kikiríkaním oznamujú jeho očakávaný príchod. Zverstvo a rastlinstvo mikrosveta nezapiera svojho spasiteľa, ako ten, čo nosil meno Skala. Atmosféru príchodu okrášľujú spevavce, ktoré štebotom a trilkovaním zhudobňujú jeho triumfálny pochod.
Do zvukov vtáčieho spevu sa zamiešava rituálny bzukot hmyzích krídel a vrzgot chrobáčích kroviek, ktoré vytvárajú basovú linku celého mystéria. Lúčne koníky tiež vnášajú do zborového spevu svoj cvrlikot a extatickými preskokmi sprevádzajú svojho spasiteľa, ako stredovekí artisti a kaukliari.
Už preniká jeho jagavá koruna, ktorej jas prebúdza ďalší život z nočného ticha.
Slnečné lúče svätožiary sa pomaly plazia po trsoch a steblách trávy a olizujú kvapôčky jagavej rosy a zároveň predbiehajú plánované zastavenia Kalvárie.
Zrazu sa nad horizontom objaví hlavohruď starodávneho boha a jeho svetlo oblieva brehy Golgoty. Dotýka sa vrcholkov nástroja umučenia iného spasiteľa a snaží sa svojimi svetelnými chápadlami dostať do jeho kaplnkového príbytku na vrchole skaly.
Ešte krôčik a tma úplne zakončí svoje panovanie a slnečné svetlo zaleje mesto a svet hriešnych, ale o to krajších ľudí.
Tí sa však jeho nositeľovi opäť večer odvďačia odmietnutím jeho jasu a tepla a budú žiadať jeho ukrižovanie a v agónii spievať: „Sadaj slnko, sadaj..."
