Určite by som v ňom zachytil jeho spomienky na detstvo, keď spomínal na behanie bosými nohami po poľných strniskách, na najväčšiu maškrtu svojho detstva, mokrý chleba posypaný obyčajným cukrom, na školské časy, na bridlicovú tabuľku a kúsok bielej kriedy, na prvý šlabikár, na riekanky z vybraných slov a k tomu by mi aj po tých desaťročiach odrecitoval dlhú báseň venovanú prvému československému prezidentovi, ktorú sa naučil ešte v ľudovej škole.
Potom by som ho požiadal, nech sa ešte rozhovorí o období svojej paholskej služby, keď ako 15 ročný pomáhal vyživovať viacgeneračnú rodinu, keď musel spávať v maštali u bohatého gazdu, líhal si iba tak do sena a počas chladných nocí sa spoliehal iba na teplo hovädzieho dobytka.
Potom by sa smutno rozrečnil o vojne, o východnom fronte, o záchrane svojho života a ťažkom návrate domov z najkrvavejších bojísk ľudstva. Dychtivo by som ho počúval, moderná krabička by ticho priadla a ja by som ho povzbudzoval, nech ešte pokračuje, nech povie ešte o tej britve, ktorú našiel v opustenom dome a holil sa nahladko aj v tých neľahkých časoch, a o tej strašnej kanonáde diel, čo trhala zem a o viere v záchranu vlastného života.
Potom by sa rozhovoril o živote po vojne, o tom ako sa zaľúbil do svojej celoživotnej lásky, ako začali spolu skromne žiť, ako postavil dom, zasadil strom a ako im osud zobral prvorodeného. Pokračoval by však tým, ako im Boh požehnal a oni darovali život ešte dvom deťom, spomínal by tak na výchovu svojich ratolestí, teda aj mojej mamy. Rozhovoril by sa o tom, ako sa tešil, že má chlapca aj dievča, že kučeravý chlapec dostal meno po ňom a okaté dievčatko po manželke, ako si to dievčatko neskôr zlomilo nešťastne ruku a ako ten chlapec neskutočne rád strieľal z praku.
Samozrejme, že by som mu dal priestor aj sa posťažovať na všetky jeho boľačky a choroby, na to ako mu v mladosti koleso voza skoro dochrámala koleno, ako mu reumatická horúčka zožrala skoro všetky kĺby a načala srdce. A on by hovoril, ako potom navštívil množstvo kúpeľných miest, vtedy ešte väčšej republiky, ako mu v Jáchymovských kúpeľoch prikladali na choré kĺby rádioaktívne škatuľky a on veril v zázračné uzdravenie. Pri týchto slovách by som si aj ja spomenul na všetky jeho návraty z liečení a nedočkavosť, s ktorou som očakával, čo mi z ďalekých ciest prinesie.
Cez oko kamery by som sa potichu pozeral aj na jeho obradné raňajky a zamlčal by som ten pohárik bieleho vína, ktorým ranný chod završoval. Zameral by som objektív aj na jeho frajerské kosenie ďateliny pre domáce zajace a dokonca by sa mi nehnusil, ani pohľad na zabíjanie týchto vykŕmených ušatých hlodavcov, ktoré som v detstve pozoroval len cez prsty. Zašiel by som za ním aj do vinice a natočil ako starostlivo a všemožne chráni korene vinnej révy, plaší škorce a veľkými rukami poťažkáva zlaté strapce hrozna.
Určite by som do digitálnej pamäte zaznamenal aj to, ako rieši krížovky, ako pozná všetky tie najzvláštnejšie cudzie slová, aj tie zložené iba z dvoch písmen, ako so záujmom prečíta celé noviny od úvodníka, až po športovú stranu, ako sa chystá do krčmy na nedeľný mariáš, ako pokorne číta kapitolky zo Svätého písma, alebo ako len tak sedí pod hruškou, ktorú v čase svojej mladosti zasadil, a ktorá stále rodí šťavnaté plody, poskytuje tieň v horúcich letách, aj keď on, už pár rokov rozpráva svoje historky na onom svete.
