A aj mraky sa v ten deň zahrajú na kulisy, dotvárajúc tak desivú atmosféru tohto miesta, pre ktoré boli určite napísané aj tieto žalostné slová:
Obkľučuje ma stádo juncov,
obstupujú ma býky z Bášanu.
Otvárajú na mňa svoje papule
ako lev, čo plieni a reve.
Rozlievam sa sťa voda
a uvoľňujú sa vo mne všetky kĺby.
Srdce mi mäkne ako vosk
a topí sa mi v útrobách.
Podnebie mi vysychá ako črepiny
a jazyk sa mi lepí k hrtanu.
Do prachu smrti ma odvádzaš.
Obkľučuje ma svorka psov,
obstupuje ma tlupa zlosynov.
Prebodli mi ruky a nohy,
môžem si spočítať všetky svoje kosti.
Lež oni si ma premeriavajú a skúmajú;
delia si moje šaty
a o môj odev hádžu lós.
(Žalmy 22:13-19)
Badám na vašich tvárach smútok a nemôžem si nevšimnúť, že úzkosť sadá na vaše hrdlá. Áno, stretnutie so smrťou nepríjemne mrazí a v krku tlačí rastúca hrča. Ak máte svedomie a cit, ovládne vás silný zármutok, ako po veľmi čerstvom a ťažkom pohrebe. Je to dôkaz, že vaše duše dostali prvé kvapky horkosti. Hneváte sa na človeka za to, že sa tomu druhému stal vlkom, že sa zmenil na nenávistnú príšeru, ktorá požierala telá a duše bezmocných.
Áno, na týchto miestach človek stratil ľudskosť. Pýtate sa: Ako sa to mohlo stať? Kde bol vtedy Boh?
Celý deň mám pred očami svoju potupu
a rumenec hanby mi pokrýva tvár,
keď počúvam potupné a posmešné hlasy,
keď vidím, ako nepriateľ horí pomstou.
Toto všetko nás postihlo, hoci sme nezabudli na teba
a neporušili sme zmluvu s tebou.
Naše srdce sa neodvrátilo od teba,
ani naše kroky nezišli z tvojej cesty,
a predsa si nás ponížil v kraji líšok
a zahalil tôňou smrti.
Keby sme zabudli na meno nášho Boha
a vzpínali ruky k bohu cudziemu,
či Boh na to nepríde?
On predsa pozná tajnosti srdca.
Veď pre teba nás usmrcujú deň čo deň,
pokladajú nás za ovce na zabitie.
Prebuď sa, Pane, prečo spíš?
Vstaň a nezavrhni nás navždy.
Prečo odvraciaš svoju tvár?
Vari môžeš zabudnúť na našu biedu a naše súženie?
Veď naša duša je pokorená až do prachu,
naše telo je pritlačené k zemi.
Vstaň, Pane, pomôž nám
a vykúp nás, veď si milosrdný.
(Žalmy 44:16-27)
Ja viem, človek by sa radšej schúlil niekam do kúta, pritiahol kolená k hrudi a dlaňami si zakryl oči a uši. Pretože naozaj toto všetko by bolo hrozné aj vtedy, keby takýmto útrapám bol vystavený čo i len jeden človek. Pietne sa prechádzate týmto ľudským peklom, ktoré bolo aj pre Danteho nepredstaviteľné. Tíško a s pokorou sa dotýkate stien, ktoré možno vo svojich tehlových bunkách stále uchovávajú ľudskú bolesť, stony a plač. Búria sa vo vás mladé duše rebelov, ktoré vždy volajú po vzdore, ale na tomto mieste si aj vy uvedomujete nepredstaviteľnú bezmocnosť.
Ste unavení a v ušiach vám akoby znel štekot strážnych psov. Upokojte sa, je to len fantómový brechot. Všetko to nešťastie skončilo, rozbesnené psy a aj ich psovodi v uniformách so znakom smrti už dávno z týchto miest odtiahli. Ja vám však verím, každý z vás prežil vlastné emočné peklo. Áno, súhlasím, na školskú exkurziu bolo tej skľúčenosti naozaj dosť. Nezabudnite!
