Kde sú všetci tí metalisti, ich mastné dlhé vlasy zakrývajúce oči, a ich úzke rifle, nad ktorými sa bolo hodné čudovať. Práve ich nohavice vzbudzovali údiv, pretože pre mnohých nemetalistov bolo ťažko predstaviteľné obliekanie a zvliekanie týchto úzkych zvrškov z modrej alebo čiernej džínsoviny. Často sa pri pohľade na metalistu chlapčenského pohlavia v úzkych nohaviciach miesili navzájom obdiv a bolesť. Obdivuhodné bolo aj dozdobenie sa rôznymi kúskami kovov od nitov, cvočkov, reťazí, a všetkým tým, čím vyjadrovali vzťah k svojej tiež kovovej a trocha morbídnej muzike. Museli byť vynaliezaví pri vyzdobovaní riflových alebo kožených búnd, ktoré opatrovali pestrými nášivkami. Po takýchto ručných prácach, potom ich bundy a blúzy pripomínali lodné kufre cestovateľov, s nálepkami z ďalekých ciest.
Tak trocha šokovaním, ich asi prevyšovali dnes už tiež vytratení a vyrastení pankáči z 80. rokov 20. storočia. Nedá sa zabudnúť na ich vlasové číra vytvárané v pivničných priestoroch panelákov, dotvárané pivom alebo cukrovou vodou. Ešte absurdnejšie pôsobili ich úzke, často zaplátané, alebo úmyselne dotrhané nohavice. Spolu s pankáčmi sa stratili aj ich zicherky, ktorými si prebodávali všetko od ušných lalôčikov až po sáry nohavíc. Zjav správneho pankáča dotvárali vojenské kanady získavané zo skladov nenávidenej československej socialistickej armády.
No a potom tu boli imidžoví králi, krásne temní depešáci, večne zasnení, odetí v čiernej farbe, ktorá pôvodne ani nemusela byť čiernou. Na obľúbenú čiernu sa zmenila až po experimentálnej alchýmii v kuchynských hrncoch a lavóroch. K tomu ešte účesy, ťažké topánky, kožené bundy, saká a dlhé tmavé kabáty, často zo šatníkov starých otcov. Industriálnu eleganciu dotvárali klobúky, baretky, rádiovky. Týmto čiernym elegánom konkurovali asi iba novoromantici s peroxidovými ofinami v tvári a v bielych žabó nariasených košieľkach.
Tábory inej mládeže v 90. rokoch 20. storočia spestrili ešte všetci tí nezávisláci a grandžoví rockeri, ale potom už naozaj prišla uniformita, všednosť ovplyvnená možno globalizáciou a možno stratou kreativity.
Dnes už nie je potrebné odev dotvoriť, vylepšiť. Nohavice sa už nezúžujú, nepárajú, netrhajú, tričká sa už nefarbia, dnes už všetko urobí továreň niekde v Ázii.
Zo všednosti vybočujú asi len všetci tí reperi a hip-hoperi, ktorí však už tiež vsadili iba na oblečenie zo značkových obchodov. Oblečenie si nemusia dotvárať, stačí sa pokorzovať po nákupných centrách a po zaplatení si v igelitkách odniesť svoje nové subkultúrne handry. Ich zvršky sú dnes úplným protipólom úzkonohavicových metalistov a mrkváčov novoromantikov. Vsadili na extrémnu ležérnosť a voľnosť. Dokonca až takú, že často opúšťajú riflovinu a nahrádzajú ju teplákovinou. Samozrejme, že sa nejedná o tepláky z čias minulých, ktoré boli povinnou výbavou úboru určeného na telesnú výchovu. Ich tepláky sú dnes drahšie ako môj maturitný a svadobný oblek dokopy. Ich cena závisí asi aj od množstva materiálu, ktorý bol potrebný na ich ušitie. Veď 50 kilový chalanisko ma na sebe tepláky, do ktorých by sa v pohode zmestil 120 kilogramov vážiaci chlapík. S týmto outfitom si dokonca vystačia do školy, klubov, kín a na koncerty. Asi aj preto ma človek niekedy dojem, že sa prechádza v olympijskej dedine.
