Tých, ktorí dočasne rezignovali na vieru v spravodlivosť a v silu svojho hlasu, by však malo presvedčiť aj tzv. krúžkovanie. Nie je to žiadny nový volebný vynález. Princíp preferenčných hlasov je zakotvený v našej ústave už od jej zrodu, ale práve pred týmito voľbami sa za tento spôsob voľby akosi výraznejšie agituje. Je to možno posledná možnosť, ktorá by ešte mohla aktivizovať sklamaného slovenského voliča. Prospelo by to hlavne stranám z pravej strany politického spektra, čo si asi aj predmetné stranícke štruktúry samé uvedomujú.
Môže však krúžkovanie spasiť slovenskú politickú scénu a parlamentarizmus? Keby Slovenská republika nebola zabetónovanou partokraciou, keby sa politická moc uskutočňovala naozaj reálne prostredníctvom občana, možno aj áno. Keďže však skutočnosť je taká aká je, výzva ku krúžkovaniu je len obyčajná lesť politických strán skúšaná na občanoch - voličoch.
Všetci zástancovia preferenčnej voľby by preto mali asi vytriezvieť, a zobudiť sa zo sna vyplneného pestrofarebnou dúhou, lietajúcimi jednorožcami a skutočnými politickými elitami žijúcimi s bájnymi kopytníkmi v dokonalej symbióze. Prednostná voľba kandidátov politických strán, je aj tak de facto, odovzdanie hlasu strane.
Táto forma voľby by mala možno význam, keby skutočne všetci rozhodnutí a oprávnení voliči volili týmto spôsobom, alebo keby existovala jedná celoslovenská občianskej kandidátka, plná nezávislých osobností, odborníkov, ktorých by nespájalo nič, len čistá vôľa meniť k veci k lepšiemu. Ale to sa môžeme znova rovno pohrúžiť do krásneho sna o krajine medových vodopádov a okrídlených voňavých poníkov.
Po zobudení sa z tejto ilúzie sa môžeme opäť vrátiť k téme „krúžkovanie". O niečo podobné sa možno pokúša „obyčajný človek" a jeho nezávislé osobnosti. Je však dosť nepredstaviteľné, ako by takýto „poslanecký klub" fungoval v reálnom parlamente po prípadnom volebnom úspechu. V inštitúcii, ktorá je od samotného vzniku založená na straníckom systéme. Prežiť v takomto prostredí, bez straníckej disciplíny, je skoro nemožné.
Ak by sme sa opäť na chvíľu zasnívali, tak v tom najoptimistickejšom scenári, by sa možno dalo krúžkovaním vykopnúť z politiky starú gardu politikov s už pošramotenou povesťou. Je však naivné sa domnievať, že tí by svoj vplyv nestratili. Svoje poslanecké kluby a prípadných ministrov by aj tak riadili na diaľku zo straníckych centrál. Je to svojim spôsobom aj pochopiteľne. Politická strana pracuje v podstate ako firma. Tak ako firma očakáva od svojich zamestnancov lojalitu, politická strana požaduje od svojich zástupcov v parlamente a v iných ústavných funkciách poslušnosť a plnenie straníckych cieľov. Ak sa tak nedeje, prídu konflikty.
Danú skutočnosť krásne ilustrujú napríklad skúsenosti SaS v ostatnom parlamente, ktorá mala od svojej parlamentnej premiéry samé problémy s prekrúžkovanými „Obyčajnými ľuďmi". Myslím, že celá strana SaS túžobne očakávala deň, keď sa konečne týchto privandrovalcov zbaví. SaS môžeme použiť ako typický príklad aj druhýkrát. Táto strana pred voľbami asi najviac volala po hlasovaní podľa vedomia a svedomia, ale jej poslanci tiež veľmi rýchlo pochopili, že realita je úplne iná, a tak sa aj ich hlasovania rýchlo začali podobať umeleckému súboru cvičených opíc.
Bolo by však nespravodlivé nováčikom v parlamente niečo vyčítať. Priznajme si, že keby sme do parlamentu prekrúžkovali hoci aj inteligentných robotov, naprogramovaných na racionálne a najoptimálnejšie riešenia, po čase by aj tak zdegenerovali na hlasovacie kávomaty, servisne spravované mecenášmi a finančnými skupinami.