Kým smrť tu však bola odjakživa, dane sa objavili až so vznikom štátu, a sú vlastne veľkou daňou za to, že ľudia pristúpili k spoločenskej zmluve. Odkedy je teda štát štátom, jeho správcovia sa snažia vyberať všakovaké poplatky, ktoré okrem živenia establišmentu, pokrývajú aj všetky náklady spojené s touto spoločenskou zmluvou.
Tak to bolo aj v minulosti, už niekde na počiatku ľudskej civilizácie. Dávať v 21. storočí za príklad orientálne despocie alebo Rímsku ríšu je možno neprimerané, no napriek tomu to pre potreby vystihnutia pointy tohto textu urobím. Práve Rímska ríša bola predobrazom občianskeho štátu, kde štát poskytoval dane platiacemu občanovi status rímskeho občana a štandard práv, ktoré neboli priznávané bezprávnym a barbarom.
Chápem, že človek sa nerád zdáva časti svojho majetku v prospech niekoho iného alebo v prospech verejného záujmu. Vinu na tomto stave má možno európsky a v našom prípade uhorský stredovek, ktorý túto averziu voči daniam hlboko zakorenil v akomsi kolektívnom podvedomí obyvateľstva. Ja osobne voči primeraným daniam nemám nič, chápem ich význam v kontexte so spoločenskou dohodou a disponujem aj určitou dávkou solidarity, ale často sa cítim ako uhorský poddaný.
Je smutné, že sa práve v 21. storočí dokážem naplno vcítiť do stredovekého roľníka, zaťažovaného deviatkami, desiatkami, portálnou daňou, daňou z komína, špeciálnymi vojenskými daňami, a aj do jeho úzkostného stavu prameniacom v nespravodlivosti a v presvedčení, že za odvedené peniaze nedostáva vôbec nič, iba akýsi vágny pocit štátnosti.
Je predsa prirodzené, že za svoje dane chcem spravodlivo a efektívne spravovanú a otvorenú spoločnosť. Je legitímne, že očakávam fungujúci systém zabezpečujúci efektívne a progresívne vzdelávanie, moderné a kvalitné zdravotníctvo, zdravé prostredie pre život, bezpečnosť a ochranu majetku, rovnosť práv a obyčajnú spravodlivosť, a nie primitívny feudalizmus živiaci politikov, ich dolníkov - prisluhovačov, novodobých kráľov, zemepánov a finančné žraločie esá.
Nechcem byť v pozícii „barbara" žijúceho za hranicou civilizácie alebo v zaostalej okrajovej provincii. Nemienim už snívať, dokonca ani s nemenovaným pánom politikom nie. Žiadam iba štandard, obyčajné veci, a aby už všetky cesty viedli aspoň do Bratislavy.