Starý otec tohto človeka nikdy neodmietol, pretože vedel, že pár deci vína je väčšia pomoc, ako lakomé moralizovanie. Tak mu ulial z vlastného sudového vína a ponúkol ho krajcom mastného chleba a aj dvoma hrsťami oškvarkov. Vypočul si jeho sebaľutovanie a s úsmevom pritakával jeho oduševnenému prejavu kajania sa. Mal ho celkom rád, lebo starý otec mal rád všetkých ľudí, prekážala mu však na ňom jedna negatívna vlastnosť, a to neschopnosť odísť. A tak, keď sa jeho návštevy opakovali s väčšou periodicitou, alebo trvali príliš dlho, začal byť aj starý otec nevrlejší na svojho navštevovateľa. Nervózne pozeral na hodinové ručičky, vyprchala aj jeho štedrosť a schopnosť aktívne počúvať.
Niet sa čomu čudovať. Prítomnosť čoraz dotieravejšieho hosťa ho oberala o čas, ktorý mohol venovať sebe, rodine, robote a záľubám. No a samozrejme potom tu bol ešte ten pocit, alebo skôr presvedčenie, že vždy dáva len jeden, a ten druhý len využíva dobročinnosť. Nedokážem sa ubrániť pocitu, že podobný vzťah máme aj my občania s politikmi, ktorí sa správajú často presne tak, ako dotieravý návštevník môjho starého otca.
Kým on bol notorický alkoholik, oni trpia závislosťou na moci. Kým on nedokázal odísť po pár deci vína, oni nedokážu odísť po prehrách, prešľapoch a kauzách. Takisto strácajú svoju dôstojnosť, trpia utkvelou predstavou, že jedine oni môžu ochrániť a zachrániť, keď nie svet, tak minimálne túto krajinu. Otravujú voličov svojimi problémami, pričom by mali riešiť tie naše. Často opúšťajú svoje predsavzatia a ideály, a neustále sa reinkarnujú v nových a nových straníckych vteleniach. Každý z nich by chcel byť slovenským Helmutom Kohlom, aj keď v peňaženkách uchovávajú asi fotografie iných samoľúbych politických vzorov. Premárňujú tak svoje politické úspechy a historický význam, a to len preto, že počas svojej politickej kariéry mysleli na všetko, len na plán odchádzania nejako zabudli.
