Takže o čo vlastne išlo. Na začiatku je potrebné vysvetliť čo treba rozumieť pod pojmom vnútorná kolonizácia. V podstate išlo o národohospodársky projekt, ktorý bol súčasťou československej pozemkovej reformy po prvej svetovej vojne. Pozemkové reformy boli po 1.svetovej vojne zaznamenané až v 22 štátoch Európy. Hlavným cieľom všetkých týchto reforiem bolo jednak zmiernenie sociálneho napätia na vidieku, vytvorenie samostatných gazdovstiev, parcelácia pôdy po veľkých feudálnych vlastníkoch a podpora stredného a malého roľníctva. Popri svojich politických a hospodárskych cieľoch mali tieto reformy hlavne v novovytvorených štátoch strednej a východnej Európy aj špecifický cieľ, súvisiaci s dlhoročnými národnooslobodzovacími zápasmi teraz už štátotvorných národov. Boli motivované obmedzením feudálneho vlastníctva šľachty a cirkvi. Pred vznikom ČSR bola väčšina pôdy v rukách šľachty a veľkostatkárov, pričom z etnického hľadiska išlo v Čechách, Morave a Sliezsku prevažne o vlastníkov nemeckej národnosti a na Slovensku a Podkarpatskej Rusi maďarskej etnicity. Preto keď sa štátotvornými národmi po roku 1918 stali Česi a Slováci, pozemková reforma si dala za cieľ previesť značnú časť pozemkového vlastníctva do českých a slovenských rúk. Okrem prídelu, prenájmu a predaja zoštátnenej pôdy bola táto pôda využitá aj k potrebám kolonizácie južného Slovenska a Podkarpatskej Rusi, pričom išlo o nenásilný presun slovenského a českého roľníctva na južné pohraničné územia. Pre potreby pozemkovej reformy a vnútornej kolonizácie bola prijatá špeciálna legislatíva. Asi najdôležitejšími právnymi normami boli tzv. záborový a prídelový zákon. Záborový zákon vyhlásil za zabratý tzv. veľký pozemkový majetok, pričom išlo o súbory nehnuteľností patriacich jednému vlastníkovi, ak tento majetok presahoval 150 ha poľnohospodárskej pôdy (role, lúky, záhrady, vinice, chmeľnice), alebo 250 ha všetkej pôdy. Prídelový zákon obsahoval úpravy, komu a za akých podmienok zabratú pôdu veľkostatkárov a šľachty prideľovať. Prídelový zákon obsahoval aj ustanovenie o tzv. roľníckych nedieloch. Za roľnícky nediel ( mal rozlohu 6, 10, a niekedy až 20 ha) sa považoval prídel pôdy, ktorý mal slúžiť na utváranie sebestačných roľníckych usadlostí za zvlášť výhodných podmienok. Tieto usadlosti sa stali prostriedkom na proces, ktorý dostal pomenovanie vnútorná kolonizácia. V podstate išlo o vznik osád rôznej veľkosti. Vznik takýchto kolónií bol motivovaný hlavne sociálnym aspektom, ale na pozadí celého procesu sa často objavoval aj nacionálny rozmer. Verejne sa o národných motívoch moc nehovorilo, ale z vyjadrení politikov a hospodárov bol tento cieľ citeľný. Tieto zámery prezentovali aj akýsi duchovní otcovia tohto projektu (I. Daxner, J. Voženílek, J. Brandejs) a slovenskí politici hlavne z agrárneho prostredia (M. Hodža, P. Blaho). Vnútorná kolonizácia bola podľa môjho názoru motivovaná niekedy až mytologickými predstavami o potrebe získať späť pôdu, ktorú Slováci stratili príchodom starých Maďarov do Karpatskej kotliny. A niektorí ideoví autori celého procesu z agrárneho prostredia mali naozaj veľké oči. J. Brandejs chcel takto presídliť až 20 000 rodín, I. Daxner dokonca 100 000 rodín, P. Blaho 100 000 duší.
Vnútorná kolonizácia mala dve roviny, štátnu (úradnú) zastrešovanú ŠPÚ, Kolonizačným referátom a aj družstevnú a súkromnú. Za družstevnou stálo hlavne Kolonizačné družstvo pre Slovensko sídliace v Bratislave. Súkromnú kolonizáciu organizovali napríklad Slovenská liga, Pozemkový ústav v Bratislave, alebo jednotlivci. Pri prideľovaní pôdy mali zodpovedné inštitúcie prihliadať na legionárov, príslušníkov československých ozbrojených síl, vojnových invalidov a ich pozostalých. V nových kolóniách sa ďalej sústreďovali osadníci z rôznych častí Slovenska (hlavne Orava, Kysuce, Liptov), ďalej roľníci z Moravy, ako aj reemigranti z Ameriky, ďalej kolonisti z Juhoslávie, Ruska a Maďarska, ktorí mali slovenský pôvod a väčšinou boli príslušníkmi československých légií v zahraničí počas 1.svetovej vojny. Zvláštnu skupinu kolonistov tvorili slovenskí presídlenci z obcí, ktoré po doriešení hraničných sporov medzi ČSR a Poľskom pripadli Poľsku.
Počas vnútornej kolonizácie vzniklo asi 80 kolónií, v ktorých bolo usadených cez 2000 rodín, niektorí autori odhadujú dokonca až 3000 rodín. Kolónie vznikli na etnicky čisto maďarskom území (najviac na Žitnom ostrove) a v niektorých prípadoch mali vplyv aj na etnickú zmenu lokalít čo podporuje aj fakt, že na predmetnom území, zavládol slovenský národný život, vznikali slovenské školy a zakladali sa kultúrne a rôzne záujmové spolky. Dnes väčšina bývalých kolónií stále existuje, buď ako samostatné obce, alebo splynuli s materskou obcou, pri ktorej v minulosti vznikli.
Zaujímavé je, že celý proces mal aj vtedy množstvo kritikov. Za celým procesom stojaci politici boli vtedajšou opozíciou obviňovaní z populizmu, klientelizmu a rodinkárstva. Politici maďarskej menšiny videli v celom procese protimaďarské snahy pražskej vlády a slovenskí politici z ľudáckeho prostredia ho vnímali ako české kolonizovanie slovenského juhu, nakoľko k pôde sa dostávali vo veľkom množstve českí a moravskí roľníci.
Kuriózne je to, že keď som sa s touto problematikou zaoberal, či už pri bádaní v archívoch, alebo prostredníctvom literatúry, dospel som k presvedčenie, že slovenská politika bola aj v 20. až 30. rokoch 20. storočia skoro taká istá ako ta dnešná. Ak by ste si čítali prepisy rokovaní z poslaneckej snemovne, zistili by ste, že poslanci mali síce kultivovanejšiu reč, ale obviňovali sa a hádali sa naprieč celým politickým spektrom rovnako ako tí dnešní. Tak isto sa navzájom podozrievali aj v prípade pozemkovej reformy a vnútornej kolonizácie. Vinili sa z vytĺkania politického kapitálu, politikárčenia a obohacovania. Populistické a často národnostne ladené prejavy boli samozrejmosťou a v prípade vnútornej kolonizácie sa vyťahovala „maďarská karta" skoro vždy, keď to len trocha išlo, aj keď vtedy pojem „maďarská karta" politici vo svojom slovníku ešte nemali. A keďže pôda, bola vždy zdrojom kapitálu, tak celý proces sprevádzali podobné kauzy ako tie, ktoré poznáme zo súčasnej reality, ale aj z nedávnej minulosti bez falošných tónov a tiež aj z modrého obdobia Slovenska. Mám na mysli všetky tie, keď išlo o pozemky, súkromné vinice, verejné obstarávania a preferovanie stranám a politikom blízkych subjektov a podnikateľov.
