Je pochopiteľné, že predmetní cestujúci riešia hlavne existenčné problémy a tak som pri odposluchu rozhovorov zistil, že sa často rozprávajú o peniazoch a sumách tovarov. Tak sa vždy dozvedám koľko stálo kilos zemiakov v Tescu, že niečo stojí 70 centos a niečo až 23 euros. Z rozčúlených viet: „ So ajso? So vakeres? O más pal 11 euros?", dedukujem, že mäso bolo asi veľmi drahé.
Opäť podobná situácia, nastúpim do autobusu. Označím si lístok, rozhliadam sa a hľadám miesto na sedenie. Všetko obsadené. Posádku tvoria hlavne rómske deti s matkami, navracajúce sa zo škôl z mesta. Sú v absolútnej väčšine. Ja, šofér a ešte dvaja cestujúci tvoríme nerómsku minoritu. Nesadám si, držím sa madla a som znova rozhodnutý, že sa započúvam do rozhovorov spolucestujúcich. Pozerám do okna, sledujem ubiehajúce budovy a stromy a zameriavam sa na rozhovory v rómčine. Deti džavocú, matky sa prekrikujú. Chcem pochytiť pár slov z ich rozhovorov, nerozumiem však ničomu. Debaty o cenách a sumách sa nekonajú, asi preto, že nie sú prítomní mužskí zástupcovia rodín. Hladím teda ďalej do okna, monotónny zvuk motora sa zlieva s hlasnými dialógmi. Zrazu sa ozve silný altový ženský hlas: „Bucte ticho cigáni!" (dialekt si domyslite, ten sa nedá písmom zachytiť). Vrava stíchne, všetky oči sa zamerajú na autorku zvolania. Aj moje sa stretnú s niekoľkými pármi rómskych spolucestujúcich. Pristihujem sa pri tom, že nedokážem potlačiť úsmev a zastaviť na perách vznikajúci smiech. Zisťujem, že ani nemusím. Po pár sekúndách sa autobusom ozýva hlasný smiech, smiali sa všetci okrem šoféra (no dobre nesmiali sa, ani tí dvaja nerómsky spolucestujúci, asi nemali zmysel pre humor). Z rýchlokurzu rómčiny po tejto ceste nič nebolo, ale aspoň sa mi potvrdilo, že sranda musí byť aj keby chleba nebolo.
My autobusová minorita sme vystúpili ešte v mestskej civilizácii a tí ostatní pokračovali na perifériu.
