Keď však sanitka zabočila do niektorej uličky, alebo zastala na hlavnej hradskej, dedinu zachvátil nepokoj. Z mostíkov pred dvormi sa po celej ulici nieslo komunikačné vlnenie: „Suseda neviete ku komu to išla? Čo sa stalo?".Niekedy poslali malých šarvancov na bicykloch, aby zistili nejakú aktualitu, alebo sa čakalo na správy, ktoré prišli samé od ľudí smerujúcich z jedného konca dediny na druhý. Informácia odznela od občanov prepravujúcich sa na bicykloch, ktorí boli takto dobrovoľnými poslami zlých správ. Stačilo z bicykla zavolať: „Jana zavalilo v pivnici!" alebo „Starej Margite prišlo nevoľno a zamdlela na dvore" alebo „Milanovi cirkulárka zobrala dva prsty". Potom už zvesť putovala dedinou ako domino. Ľudia sa upokojili ak úraz alebo iné nešťastie obišlo niekoho z ich rodiny, ak sa podarilo niekomu pomôcť, alebo len tak nahlas zahrešili, pohoršení nad tým, že sa také veci vôbec dejú. Všeobecne však vždy zavládol v takýchto situáciách nepokoj a záujem o zdravie a majetok poškodených.
Žijem v krajskom meste,húkačiek, sirén a majákov je tu každý deň neúrekom. Keď som sa tu usadil, dosť ma to vyrušovalo. Stále keď sa spustilo ich zavýjanie, zastavil som sa, nie v pohybe, ale v myšlienkach. Vždy ma napadli najrôznejšie tragédie, ktoré môže priniesť život v rýchlom anonymnom meste. Niekedy som sa dokonca snažil nájsť sanitku v spleti domov a ulíc, sledoval som jej smer a rýchlosť. Vedel som, že už neuvidím za horizont, nezistím koho ratovala, komu sa stal úraz, koho postretlo nešťastie, ale robil som to dlho tak nejako inštinktívne.
Neskôr som si všimol, že som si na ich žalospevy zvykol. Stal som sa imúnnym. Je to asi prirodzené, veď v meste sirény žalostne spievajú každý deň niekoľkokrát a k tomu sa pridávajú aj rotory záchranárskeho vrtuľníka. Keby som sledoval každú túto urgentnú pieseň, celý deň by som nenašiel pokoj.
