Začínal som byť presvedčený, že tento marazmus, v ktorom sa topíme už celé dve desaťročia je našim prekliatím, že naši predkovia museli vykonať v minulosti niečo hrozné, za čo sme všetci postihnutí nejakým dedičným hriechom.
A potom raz nadránom, asi v nejakej tej hladine alfa alebo beta, sa mi vynorili v hlave slová jednej detskej rečňovanky. A všetko bolo zrazu jasnejšie a zrozumiteľnejšie. Zobudil som sa ako zo zlého sna a v duchu som si opakoval slová tejto ľudovo-slovesnej mantry.
Pec nám spadla, pec nám spadla,
ktože nám ju opraví?
Starý peciar nie je doma
a mladý to nespraví.
Zavoláme na deduška,
ten má veľké kladivo,
pribije tam jeden klinec
a už je to hotovo.
Bol som zdesený. Veď toto vtĺkame do hlávok našich detí možno už celé stáročia a pritom do ich nevedomia zasievame nedôslednosť a schopnosť žiť v neporiadku. Práve takéto rečňovanky môžu fungovať ako podprahové prostriedky, ktoré infikujú mozog ľahostajnosťou, nezodpovednosťou a pre našu spoločnosť typickým syndrómom ťapákovstva, ktorý sa potom šíri ústnym podaním z generácie na generáciu. Veď práve toto by mohlo byť príčinou nášho zblúdilého vývoja, lajdáctva a šlendriánstva.
Pre pochopenie tohto môjho konštruktu malá analýza textu riekanky. Pýtam sa: Čo to bolo za remeselníkov? Kde bol ten starý peciar? Zase sedel niekde v krčme? Prečo ten mladý nebol dosť kvalifikovaný? Ak nemal kvalifikáciu, prečo ho teda nazývame peciarom? Naozaj sa ponúkalo len jedno riešenie v podobe starého deduška? Deduška, ktorý to všetko vyrieši iba s kladivom a s jedným hrdzavým klincom?
Naozaj vám to nepripomína súčasnosť? Absenciu kompetentných ľudí na dôležitých miestach ? Nepripomína vám to súčasnú politickú a ekonomickú realitu? Tu nekompetentnosť, ľahostajnosť a keď riešenia, tak jedine iracionálne alebo strašne zastaralé? Mne teda áno a popritom mi to silno pripomína to, ako problémy dlhodobo neriešime, ako ich radšej nechávame odhniť a hnilobu potom len tak prekrývame potemkinovskými kulisami a stále pritom používame metódu jedného klinca.
Samozrejme , že predostretá teória nestojí na jednom príklade. Sú tu aj iné veršovanky s negatívnym podprahovým vplyvom na celé generácie. Napríklad táto:
Zlatá brána otvorená,
zlatým kľúčom podoprená.
Kto do nej vojde
hlávka mu zojde.
Či je ona a či on,
nepustím ťa z brány von.
Toto je naozaj exemplárny príklad. To si naozaj nikto nevšimol, že tá brána nie je v poriadku? Však to nebolo obyčajné vŕzganie, na ktoré by stačilo použiť kvapku bicyklového oleja. Preboha tá brána bola úplne zdraviu nebezpečná a vôbec nikomu neprekážalo, že stína hlávky úbohých diev a mládencov.
Potom tu máme ešte pokazené mlynské kolo.
Kolo kolo mlynské, za štyri rýnske,
kolo sa nám polámalo a do vody popadalo,
urobilo bác!
Vezmeme si hoblík pílku, zahráme sa ešte chvíľku,
keď to kolo spravíme, takto sa zatočíme!
Čo nám už od malička táto riekanka nahovára? No jednoducho, nás núti byť ľahostajnými k problémom, ktoré nás obklopujú. Navodzuje nám pocit, že žiadna kaša sa neje taká horúca, ako keď sa varí, a že keď sa niečo pokazí, tak sa to nejako popláta. Problém tak nie je skutočným problém a my sa môžeme radšej venovať bezbrehej zábave spojenej s tancom, spevom a gulášom.
A korene aj iných negatívnych javov slovenskej spoločnosti by sa dali nájsť v ľudovej orálnej slovesnosti. Za všetky napríklad taká sociálna nespravodlivosť. Ako typický príklad môžeme použiť to o tej myšičke, ktorá varila kašičku. Je to ďalší skvost celonárodnej podprahovej manipulácie. Táto básnička je jednoducho už celé storočia ospravedlnením sociálnej stratifikácie slovenskej spoločnosti, a v modernom veku je aj obhajobou výrazného prehlbovania majetkových rozdielov.
Príklad:
Varila myšička kašičku
Varila myšička kašičku
na zelenom randlíčku.
Tomu dala na mištičku,
tomu dala na varešku,
tomu dala na lyžičku,
tomu zasa na vidličku.
Poslednému nič nedala,
do komôrky ho poslala.
Z textu je jasne citeľný zámer kolektívneho autora navodiť pocit, že každému sa z varenej kaše ujde, aj keď sa prídel postupne zmenšuje a rozdeľovaný je naozaj nespravodlivo. Na konci deliaceho procesu už akože nezostane nič, a tak malá skupina ľudí je poslaná priamo do komôrky, kde sa môže nažrať do sýtosti. Pomaličky sa zásoby z komôrky vytrácajú a tí akože maličkí, poslední z posledných, ale prví medzi rovnými si budujú svoje finančné a firemné impériá, a tak zabezpečujú život pre seba, aj pre všetkých svojich ľavobočkov až do tridsiateho pokolenia. No a kým sa oni napchávajú vo svojich komôrkach, ostatní ponúknutí iba z kaše, padajú z nôh pod vplyvom sociálnych a finančných kríz a pri voľnom páde s úsmevom mávajú tým plachtiacich na zlatých padákoch.
Toto všetko potvrdzuje aj iná verzia tejto rečňovanky:
Varila myšička kašičku v maľovanom randlíčku,
tomu dala na mištičku, tomu dala na lyžičku,
tomu dala na vidličku, tomu dala na tanierik.
A tomu maličkému nič nedala, iba mu prasiatko zaklala.
No prosím! Tak toto má byť akože kompenzácia? Neušlo sa ti z kaše, tu máš prasa! Typické!
Foto v perexe: zdroj internet
